RANGL, J.: Povaha práva v teórii a praxi. Právny obzor, 103, 2020, č. 4, s. 297 - 310.
Nature of law in theory and practice.
Nature of law is about elements, which law necessarily comprises. Legal positivism and non-positivism are conceptions about the nature of law. Due to the fact, that many constitutions have their sources in natural law conceptions, it's not correct to think, that some conception of natural law has direct effect on the interpretation and the application of positive law. Connection between some conception of nature of law and legal practice is best described by correlation thesis, according to which these conceptions may at best have some influence on the interpretation of law in some cases, but its impact is usually not automatic and direct, if any. Opinions about the nature of law form part of pre-understanding of a judge and it's the study of legal philosophy, which can help to make implicit presumptions explicit and subjected to critical reflection.Key words
: nature of law, legal positivism, natural law, non-positivism, justiceÚvod
Problematika povahy práva je jednou z kľúčových tém právnej filozofie. Hoci ide o tému primárne teoretickú, nemožno jej uprieť ani praktickú relevanciu. Jej vzťah k aplikačnej praxi je však predmetom nepochopenia, s akým sa možno stretnúť nielen v odborných prácach, ale aj v súdnych rozhodnutiach.
Dôsledkom tohto nepochopenia určité argumentačné postupy bývajú, neraz aj v súdnych rozhodnutiach, označované za "pozitivistické" či "prirodzenoprávne" bez toho, aby tomu predchádzala hlbšia úvaha. Uvedené klasifikovanie je pritom obvykle spojené s pozitívnym či negatívnym hodnotením, keď "pozitivistický" prístup k interpretácii práva má spravidla nádych negatívny a "prirodzenoprávny" prístup nádych kladný.
Predmetom tohto príspevku je snaha poukázať na časté omyly v tomto prístupe a na tomto základe načrtnúť vzťah názorov na povahu práva a aplikačnú prax.
1. Čo je povaha práva?
Keď skúmame otázku povahy práva, je zrejmé, že objektom nášho skúmania je právo. To, čo sa na práve skúma, resp. hľadá, sú určité jeho vlastnosti či znaky, a to také, ktoré sú vlastné každému mysliteľnému normatívnemu systému, ktorý označíme ako právo. Inak povedané, ide o také vlastnosti či znaky, ktoré musí vykazovať právny poriadok ktoréhokoľvek štátu, a to v ktoromkoľvek čase.
1)
Preto možno otázku
"Aká je povaha práva?"
jednoducho nahradiť otázkou
"Aké sú nevyhnutné vlastnosti práva?"
2)
Azda najviac diskutovanou otázkou, týkajúcou sa povahy práva, je jeho vzťah k morálke. Ak teda uvažujeme o vzťahu práva a morálky cez prizmu povahy práva, snažíme sa zistiť, aký je
nevyhnutný
vzťah
akéhokoľvek
právneho poriadku, nech už jeho pozitívne právo stanovuje čokoľvek.Podľa odpovede na otázku vzťahu práva a morálky možno názory na povahu práva v zásade klasifikovať v dvoch veľkých skupinách.
3)
Tieto skupiny predstavujú pozitívnoprávne teórie a teórie prirodzeného práva (nepozitivizmus).
4)
Právny pozitivista zastáva tézu, že neexistuje taký nevyhnutný vzťah medzi právom a morálkou, ktorý by znamenal, že morálne nedostatky spôsobujú právnu neplatnosť či vadnosť.
5)
Pre právneho pozitivistu je otázka určenia toho, čo je právom, vecou spoločenského faktu či konvencie.
6)
Naopak, pre právneho nepozitivistu je charakteristické, že morálnym nedostatkom určitého právneho aktu bude prisudzovať
právnu relevanciu
v tom zmysle, že takýto právny akt bude považovať za neplatný alebo
právne
vadný.To neznamená, že koncepcie, ktoré možno zaradiť do jednej alebo druhej skupiny, tvoria akúsi jednoliatu skupinu. Ako výstižne poznamenal O. Weinberger:
"Neexistuje istý právny pozitivizmus, tak ako ani neexistuje isté prirodzené právo."
7)
Prirodzenoprávnym koncepciám sa napríklad často nesprávne prisudzuje, že základom každej takejto koncepcie musí byť téza, v ktorej zmysle nespravodlivosť (v určitej miere) vedie k neplatnosti. Otázka právnej (ne)platnosti postavenej na morálnych kritériách pritom nemusí byť vždy pre tieto koncepcie ústredná. Samotný John Finnis, významný proponent prirodzenoprávnej tradície, nadväzujúci na tomistický prístup k právu, zdôrazňuje, že otázka, či platí
"lex injusta non est lex",
je pre prirodzenoprávne teórie len vedľajšou záležitosťou.
8)
Aj proponent prirodzenoprávnej koncepcie môže zastávať názor, že morálka nemôže mať vplyv na otázku
právnej platnosti,
aleb