Obdobie posledných rokov je na monografie venované osobnostiam bývalých československých prezidentov neobvykle bohaté. Nielen medzi odbornou verejnosťou výrazne zarezonovali najmä práce o Edvardovi Benešovi (Antoine Marés, Argo, 2016) a Gustávovi Husákovi (Michal Macháček, Vyšehrad, 2019). Pozornosť sa v tejto súvislosti nevyhla ani historicky azda najkontroverznejšej postave Jozefa Tisa (James Mase Ward, Slovart, 2018). A hoci každá z uvedených kníh ponúka osobitý pohľad na život konkrétneho štátnika, autori sa už vopred mohli spoľahnúť na čitateľovu znalosť základných faktov a reálií. Heslo
Beneš, Masaryk
či
Tiso
skrátka nemá väčšina ľudí problém zasadiť do dobového kontextu, ba dokonca je schopná pridať aj zopár zaujímavých informácií z ich osobného či politického života. Trvalá prítomnosť menovaných prezidentov v širšom spoločenskom (po)vedomí z nich robí, povedané boxerskou terminológiou, ťažké váhy politických dejín 20. storočia. Pozornosť, ktorá je im venovaná, však často prekrýva osudy iných osobností, ktorých mená a životné osudy s pribúdajúcim časom upadajú do zabudnutia a stávajú sa predmetom záujmu malého počtu nadšencov. Medzi také dlho patrila aj osobnosť Emila Háchu. Vyše 800-stranová kniha českého historika Víta Machálka však hovorí jednoznačne a nahlas - neprávom