Paradoxom pritom zostáva akýsi rozpor medzi tým, že na jednej strane šľachtičná ako príslušníčka privilegovanej vrstvy bola vo svojich právach obmedzená v porovnaní s mužom-šľachticom, ale zároveň na druhej strane tieto nevýhody mala mať kompenzované osobitnými inštitútmi vecného a dedičského práva, ktorým sa podrobne venujú autorky recenzovanej monografie.
Žien v porovnaní s mužmi sa totiž týkali napríklad iné vekové hranice postupného získavania právnej subjektivity, ale nikdy nie plnej spôsobilosti na práva a povinnosti a právne úkony. Žena-šľachtičná tak v uhorskom práve najmä nikdy nezískala spôsobilosť nadobúdať donačné majetky, bola zásadne v poručníctve svojho otca alebo manžela, a mala tiež obmedzenú procesnú spôsobilosť, hoci na druhej strane požívala osobitnú ochranu v