Fama crescit eundo alebo prečo sa Civilný sporový poriadok nazýva Civilný sporový poriadok

Helmut Hatz¹⁾

Kódexy civilného procesného práva sú realitou. Toto stručné konštatovanie možno vnímať v niekoľkých významoch. Buď tak, že kódexy tohto právneho odvetvia sú sociálnou realitou, teda že sú to platné právne predpisy, a je predpoklad, že v ustanovený moment nadobudnú aj účinnosť; alebo tak, že realitou sú kódexy tohto odvetvia práva - napriek tomu, že aj táto otázka si nepochybne zaslúži pozornosť²⁾, nie je účelom tohto príspevku rozoberať tento význam vety, ktorou sme tieto úvahy začali. Zámerom je analyzovať tretí významový odtieň tejto vety, ktorým je informácia o samotnom predmete právnej úpravy, teda že ide o normovanie civilného procesu, ktorý je predmetom skúmania civilného procesného práva. Logickým následkom je potom názov právneho predpisu čoby nositeľa právnych pravidiel civilného procesu.

Stretli sme sa s názorom, že zmena pojmoslovia predovšetkým v oblasti adjektíva "občiansky" na "civilný" bola samoúčelná³⁾, a že členovia rekodifikačnej komisie nevedeli, čo činia - len s tým odpustením to zo strany niektorých kritikov bude zrejme horšie⁴⁾. Voči tomuto názoru budeme v našom článku polemickí. Právne pojmy rovnajúce sa denotátom lexikálnych výrazov "občiansky" a "civilný" skrátka nie sú totožné. Prezentovanie opaku svedčí o priepastnom nepochopení historických a systémových súvislostí objektívneho práva, a opätovne potvrdzuje platnosť sentencie o hlbokých stopách socialistickej právnej vedy a normotvorby na naše právnické myslenie, ktoré je stále plné fám⁵⁾.

Problematika právneho (a právnického) jazyka je veľmi široká, o čom svedčí skutočne nepreberné množstvo literárnych prác z tejto oblasti⁶⁾. Kontúry tohto vedeckého diskurzu sú pritom také neostré, že zrejme nebude možné jednotlivé názory ani len dôkladne kategorizovať, nieto ešte analyzovať ( v rozsahu krátkeho časopiseckého formátu). Predsa len však treba v súvzťažnosti na predmet tohto článku zaujať elementárne stanovisko k právnemu pojmosloviu (terminológii), keďže predmetom článku pojmoslovie bezosporu je.

Termínom teda budeme rozumieť ­ konkrétny jazykový výraz (slovo). Slová, ako je známe, sa skladajú do viet - v jazyku formálnej logiky do výrokov, a výroky do argumentov (argument je chápaný ako zloženie, postupnosť viacerých výrokov /7/). Ako všetko vo vede, aj názory na túto problematiku sa vyvíjali. V dnešnom vnímaní je akcentovaná dištinkcia medzi termínom (výrazom, slovom) čoby jazykovým vyjadrením právnej normy a pojmom (denotátom, obsahom) tohto jazykového vyjadrenia⁸⁾. Úlohou právnej vedy, no v určitej miere aj aplikačnej praxe, predovšetkým judikatúry, je stanovovať obsah jednotlivých pojmov - teda ich význam. Slová zákonodarcu nerozhodujú ešte o význame pojmu, "nýbrž je na právní vědě, aby jeho obsah ustanovila podle podstatných znaků institutu, a tudíž je též na ní, aby vedla praxi k jeho poznání, když o něm leckdy i sám zákonodárce má představu jen mlhavou".⁹⁾

Pochopenie významu pojmu môže byť buď heuristické, teda pomerne nesystémové, "skusmé", intuitívne, alebo môže ísť o pomerne náročnú intelektuálnu činnosť, spravidla založená na metóde hermeneutiky.

K právnym pojmom¹⁰⁾ recipient¹¹⁾ spravidla nepristupuje ako k niečomu úplne novému. Z hľadiska právnej hermeneutiky si so sebou nesie isté subjektív