Vývoj súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie

Postavenie osôb dotknutých protisúťažným správaním a jeho možnosti chrániť svoje práva a právom chránené záujmy možno vnímať v dvoch rovinách. Jednak majú oprávnenie obrátiť sa s podnetom na súťažný orgán a iniciovať tak verejnoprávne konanie, ktoré môže vyústiť do rozhodnutia súťažného orgánu o protiprávnosti správania porušiteľa a prípadne aj uloženia pokuty alebo inej sankcie. Iniciátor takého konania (sťažovateľ) má pritom osobitnú, kvalifikovanú účasť v konaní, ktorej zodpovedajú aj osobitné prostriedky právnej ochrany v konaní. Táto možnosť je súčasťou verejnoprávneho presadzovania súťažného práva, keďže konajúcim orgánom je orgán verejnej moci a v konečnom dôsledku nie je voľba uplatňovania nároku v dispozícii súkromného subjektu, ale vecou úvahy príslušného orgánu. Prijatie rozhodnutia súťažným orgánom uľahčuje dôkaznú pozíciu poškodených v súdnom konaní o následných žalobách. Druhou možnosťou je súkromnoprávna ochrana, resp. súkromnoprávne presadzovanie súťažného práva, v ktorom sa jednotlivec domáha ochrany pred súdom. Napríklad má oprávnenie domáhať sa, aby sa rušiteľ zdržal protiprávneho konania a odstránil protiprávny stav, domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu, žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhradu škody¹⁾.

Na rozdiel od súťažného práva platného v Spojených štátoch amerických a národného súťažného práva platného v niektorých členských štátoch EÚ, právo EÚ neobsahuje explicitné ustanovenie, na základe ktorého by sa osoby poškodené porušením súťažného práva EÚ mohli domáhať kompenzácie škody. Jediným výslovným ustanovením primárneho práva, ktoré má priamy dopad na súkromnoprávne vzťahy je článok 101 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ("ZFEÚ"), ktorý stanovuje, že všetky dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa článku 101 sú automaticky neplatné. Postupné zakotvenie súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva EÚ prebieha v dvoch paralelných rovinách. Tou prvou je rozhodovacia činnosť Súdneho dvora EÚ, druhou zasa legislatívna činnosť orgánov EÚ. Tento článok sa zameriava na prvú z týchto rovín a skúma vývoj súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ.

Súdny dvor EÚ svojou judikatúrou pomohol definovať priestor pre súkromnoprávne presadzovanie súťažného práva, pričom v tejto súvislosti zdôraznil úlohu, ktorú by pri uplatňovaní subjektívnych práv mali zohrávať súdy členských štátov EÚ. Poskytol tým významnú podporu pre snahu Komisie zefektívniť súťažné právo EÚ, ktorá mohla následne vyústiť do prijatia tzv. modernizačného balíka²⁾ a následne aj Zelenej a Bielej knihy³⁾. Zo strany Súdneho dvora EÚ pritom nešlo o opatrný výklad, obmedzený len na limitovaný skutkový kontext, ale o všeobecné a do budúcna orientované koncepčné stanoviská opierajúce sa o teleologický výklad zakladajúcej zmluvy, ktorej účelom, ako aj výslovne deklarovaným cieľom, bolo zabezpečiť ekonomickú slobodu ako predpoklad hospodárskej súťaže a účinného fungovania vnútorného trhu⁴⁾.

Východiskovým bodom pre formovanie rámca súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva v judikatúre Súdneho dvora je rozsudok vo veci BRT v SABAM z roku 1974, ktorý prelomil dovtedajšiu judikatúru a priznal priamy účinok ustanoveniam 85 a 86 ZES (teraz 101 a 102 ZFEÚ)⁵⁾. Súdny dvor EÚ sa mohol oprieť aj o svoju judikatúru týkajúcu sa vnútroštátnych procesných prostriedkov pre uplatnenie práv vyplývajúcich z práva EÚ, vrátane zakotvenia princípu zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením komunitárneho