Autorka analyzuje pojem neliberálnej demokracie, ktorú charakterizuje ústavný úpadok a populizmus. Približuje príklady z Poľska, Maďarska a Slovenska, pričom poukazuje na skutočnosť, že liberálna demokracia nie je trvalo ustanovený režim so schopnosťou odolávať útokom, ktoré ju oslabujú. V poslednej časti popisuje podmienky, za akých nastáva zmena tradičných inštitútov liberálnej demokracie a pomenúva ďalšie príčiny jej vzniku.
The author analyses the concepts of illiberal democracy, which is characterised by constitutional decline and populism. It describes examples from Poland, Hungary, and Slovakia that demonstrate that liberal democracy is not a permanently established regime with the capacity to withstand attacks that undermine it. It also defines the conditions under which the traditional institutions ot liberal democracy are changing and identifies other causes of its emergence.
HUMEŇANSKÁ, E.: Neliberálna demokracia; Justičná revue, 76, 2024, č. 1, s. 83 – 97.
Kľúčové slová: neliberálna demokracia, populizmus, liberalizmus.
Key words: illiberal democracy, populism, liberalism.
Právne predpisy/legislation: Ústava Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb; ústavný zákon č. 422/2020 Z. z.
Úvod
Demokracia, konštitucionalizmus a liberalizmus boli považované za ideál, ktorý sa štáty východnej a strednej Európy usilovali dosiahnuť po roku 1990. Každý jeden z týchto samostatných, no zároveň vzájomne prepojených konceptov, sa rozličným spôsobom pričinili o prinavrátenie verejnej moci ľudu, jej deľbu a vzájomnú kontrolu či rozvoj ľudských práv. Práve dôraz na ochranu základných práv a slobôd možno vnímať prostredníctvom ústavného liberalizmu, ktorý západné liberálne demokracie odlišoval od zvyšku sveta. V súčasnosti však podpora liberálnej demokracie, ako syntézy týchto konceptov, nie je dostatočne silná.
1)
Tridsať rokov neskôr štáty strednej Európy, ktoré sa medzičasom stali členmi Európskej únie, predstavujúcej záruku demokracie a liberálnych inštitúcií, postupne upadávajú jeden za druhým do nového druhu autoritárstva neliberálnych demokracií.
2)
Novú realitu v strednej Európe predstavuje politická polarizácia, odmietnutie konsenzuálnej politiky, netolerancia a nárast populizmu. Najmä populizmus, nacionalizmus a iliberalizmus rozdeľuje tento región a umožňuje demokraticky zvoleným vládam nerešpektovať ústavné limity ich právomocí.
3)
Tieto negatívne prejavy, ktoré možno v súčasnosti čoraz častejšie badať, sú dôsledkom postupnej premeny liberálnej demokracie na jej neliberálnu podobu.
Neliberálna demokracia ako pojem
Pojem neliberálnej demokracie prvýkrát definoval F. Zakaria ako režim, v ktorom sa síce uskutočňujú slobodné a pravidelne sa opakujúce voľby, avšak na druhej strane princípy právneho štátu, systém bŕzd a protiváh, ochrana základných práv a slobôd je narušená a nie je dostatočne garantovaná.
4)
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tento pojem je vzájomne vylučujúcim sa termínom,
5)
keďže samotná demokracia býva už tradične spájaná s ochranou ľudských práv, decentralizáciou moci, pluralitou médií, názorov, myšlienok, ktoré sú prejavom konštitučného liberalizmu. V skutočnosti vystihuje, že klesajúca podpora liberálnej demokracie naprieč spoločnosťou nie je len prechodnou krízou, ale závažnejším filozofickým problémom, ktorý môže oslabiť aj to najdemokratickejšie zriadenie.
Paradox neliberálnej demokracie spočíva v tom, že vychádza z liberálnej demokracie, ktorú sa postupnými, na prvý pohľad nenápadnými procesmi snaží potlačiť. Pretrvávajúce demokratické prvky (volebná demokracia) sú oslabované iliberalizmom, ktorý charakterizuje nerešpektovanie inštitucionálnych obmedzení moci, netolerancia odlišnosti, submisívne prijímanie konštituovaných autorít či vnucovanie hodnôt, ktoré nerešpektujú osobnú slobodu jednotlivca.
6)
Zachovanie najdôležitejších, čisto demokratických inštitútov, ako sú voľby či referendum, umožňuje efektívne maskovať narastajúce autoritatívne prejavy a posilňovať predstavu, že konkrétne spoločenské zriadenie je stále demokratické. Neliberálne demokracie tak aj napriek úpadku konštitučného liberalizmu ostávajú demokratické v tom zmysle, že nezavádzajú otvorenú cenzúru, nezakazujú demonštrácie, neuskutočňujú otvorené policajné zásahy voči oponentom či nevyvíjajú tlak na občanov s tým zámerom, aby prejavili podporu novému režimu.
7)
Liberalizmus však vytláčajú posilňovaním myšlienky národného štátu, ktorý systematicky útočí na alternatívne zdroje moci a nepresadzuje práva jednotlivca, ale práva národa ako celku.
8)
Kolektívna identita a jednotlivec ako súčasť väčšiny
Vnímanie jednotlivca len ako súčasti národa a ľudu je základom populistickej rétoriky, na ktorom neliberálna demokracia stojí. Populizmus v tomto zmysle predstavuje špecifickú moralistickú predstavu politiky, stavajúcu morálne čistý a plne zjednotený ľud proti elitám pri moci, ktoré sú považované za skorumpované alebo nejakým iným spôsobom morálne podradnejšie.
9)
Pravý ľud však populistickou optikou môže vytvárať len časť občanov. A to tá, ktorá prostredníctvom volieb podporuje charizmatického lídra, stojaceho na čele niektorej z politických strán. Populistickí predstavitelia prostredníctvom emocionálne založenej rétoriky presviedčajú ľud o tom, že rozdelená, globalizovaná spoločnosť potrebuje opätovné prinavrátenie jednoty, morálnych hodnôt, tradície a poriadku. Upadajú do predstavy, že prostredníctvom svojho volebného víťazstva realizujú skutočný ideál demokracie, ktorým je vláda ľudu. Politickí predstavitelia označujú seba za samotný ľud, ktorý v demokracii nemožno nikým a ničím obmedziť. Vychádzajúc tak z najjednoduchšieho a doslovného vnímania demokracie vlády ľudu, ktorá bola typická pre antickú spoločnosť, kde nositeľ a vykonávateľ moci splýval v jedinom subjekte. Práve v tom spočíva najväčšie nebezpečenstvo neliberálnej demokracie pre súčasné spoločnosti, keďže odhaľuje totalitný poten