Postavenie rímskeho práva v socialistickej spoločnosti a fenomén socialistickej právnej romanistiky.

The submitted contribution focuses on the status of Roman law in the context of socialist jurisprudence. It tries to analyse various theories of Marxist ideologists and Romanists on the effectiveness and importance of the Roman law in socialist society, based on which it finds a characteristics of the relationship between Roman law and socialism. In this context the article also addresses the characteristics and goals of the socialist legal Romance as a specific school which had a tendency to separate itself from so-called "Bourgeois" schools examining Roman law.

V oblasti právnej romanistiky prinieslo dvadsiate storočie množstvo nových myšlienkových prúdov a tendencií. V jeho prvej polovici mala dominantné postavenie rímsko-grécka škola pod vedením Ludwiga Mitteisa, ktorý sa usiloval rímske právo skúmať z hľadiska právnej grécistiky a právnej papyrológie. Z tohto smeru sa neskôr vyvinula škola antických právnych dejín s originálnou myšlienkou včleniť rímske právo do kontextu staroorientálnych a antických právnych systémov.¹⁾ Pred druhou svetovou vojnou sa centrum romanistických štúdií presunulo z Nemecka do Talianska, kde sa ďalej rozvíjala moderná kritická škola najmä prostredníctvom vydávania bohatej periodickej literatúry.

Tieto smery právnej romanistiky vznikli na báze spontánneho vedeckého skúmania, ktoré bolo vyústením určitých náznakov v doterajšej vedeckej literatúre. Určitým spôsobom nadväzovali na staršiu vedeckú doktrínu a vyvíjali sa prirodzeným, nenásilným spôsobom. To ich odlišuje od špecifického smeru právnej romanistiky, ktorý prevládal v socialistických krajinách tzv. Východného bloku od druhej svetovej vojny do 90. rokov dvadsiateho storočia. Ide o socialistickú právnu romanistiku, ktorá sa dnes považuje za umelý produkt politického procesu.²⁾ Prvky určitej spoločensko-politickej objednávky sú v tomto prípade prakticky nespochybniteľné.

Hoci dnes pôsobí skôr kontroverzne, ide o relevantný smer právnej romanistiky, ktorý nemožno prehliadať. Vyvinula sa ako ďalší z možných prístupov k skúmaniu rímskeho práva napriek tomu, že používala špecifickú metodológiu a stanovovala si svojrázne ciele. V súčasnosti je všeobecne uznávaná ako element vo vývoji právnej romanistiky vo viacerých učebniciach rímskeho práva.³⁾

Tento článok je výsledkom bližšieho záujmu autora o túto kurióznu problematiku. Nemá ambíciu zasahovať do politologických či filozofických východísk tejto dejinnej etapy. Nepredostiera žiadne politické stanoviská, iba sa pokúša o čo najvernejšie vystihnutie postavenia rímskeho práva v socialistickej právnej vede. Pri skúmaní postavenia rímskeho práva v socialistickej spoločnosti siaha k pôvodným myšlienkam obsiahnutých v Marxových, Engelsových či Leninových spisoch a zároveň k dielam čelných predstaviteľov vtedajšej jurisprudencie.

Jeho cieľom nie je iba zhodnotenie teoretického postoja socialistického tábora v otázke rímskeho práva, ale aj analýza jeho praktického uplatnenia v socialistickej spoločnosti vrátane charakteristiky socialistickej romanistiky a jej komparácie so západnou, tzv. buržoáznou romanistikou.

Filozofickú analýzu rímskeho práva možno postihnúť už v dielach vrcholných predstaviteľov tohto filozofického prúdu na čele s Karlom Marxom a Friedrichom Engelsom. Obaja sa v svojich spisoch často zaoberali antikou vo všeobecnosti a hľadali v nej príklady na podporu svojich argumentov.

Formálnej stránke rímskeho práva prejavovali uznanie. Vyzdvihovali jeho "nedostižně precisní vypracovaní všech podstatných právních vztahů".⁴⁾ Engels prisudzuje rímskemu právu vlastnosti najdokonalejšej formy práva, spočívajúceho na súkromnom vlastníctve.⁵⁾ Posledný dôvetok bol vlastne jediným aspektom, ktorý rímskemu právu vyčítali. Prekážalo im, že na princípoch rímskeho práva je postavená "kapitalistická spoločnosť" a vyplývajú z neho postuláty individuálneho súkromného vlastníctva, ktoré sú nezlučiteľné s poňatím socializmu. Z uvedeného vyplýva, že nikdy nespochybňovali jeho kvality, ale skôr historicko-politické posolstvo, ktoré prinášalo.

Keďže rímske právo poskytovalo predpoklady regulácie modernej spoločnosti v podobe inštitútov súkromného vlastníctva či súkromného podnikania, v radoch socialistických predstaviteľov pretrvávala nedôvera a pochybnosti o jeho zmysle a účele v komunistickej spoločnosti. Definovali ho ako historický jav, ktorý nemá čo povedať socialistickej spoločnosti.⁶⁾ Diskreditácia rímskeho práva bola umocnená jeho spätosťou s právnymi poriadkami buržoáznych štátov, ktoré mali využívať jeho inštitúty na útlak pracujúceho ľudu.⁷⁾

Na tomto základe odmietal rímske právo aj V. I. Lenin. Podľa neho malo mať v rámci regulácie občianskoprávnych vzťahov prednosť revolučné právne vedomie pred uplatňovaním zásad z , pretože pred čímkoľvek súkromným treba podľa neho uprednostniť štátne zásahy do súkromnoprávnych vzťahov.⁸⁾

Socialistická právna romanistika bola v tomto ohľade zvláštnym fenoménom, ktorý sa usiloval o začlenenie rímskeho práva do skupiny klas