K zásade presvedčivosti rozhodnutia.

This paper deals with concept of convincingness in the area of application of law, namely with so - called precept of convincingness of decision which applies in judicial and administrative proceedings. Author tries to circumscribe theoretical criteria of convincingness of a legal decision. Among these criteria belong truthfulness resp. rightness of factual and legal premises of decision, logicality of decision and complexity of arguments used in the decision. Each of these general criteria needs to take into account specifics of legal environment and legal methodology. Author also formulates two possible understandings of the precept of convincingness of decision in relation to concept of rightness of decision and he does so in context of importance of idea bases of judges and officials in rendering and substantiating of their decisions. Author labels these two understandings as "hard" and "soft". First is based on assumption of possibility to reach non - coincidentally objectively right decision, the second denies such assumption (at least for some cases) and is based on relative rightness of decision (i.e. coherence of its rational author).

Skúsenosť hovorí, že rôznym ľuďom sa javia presvedčivými rôzne tvrdenia.¹⁾ Mnohí neinformovaní a nevzdelaní ľudia sa nechajú presvedčiť tvrdeniami, ktoré by informovaný a vzdelaný človek odmietol ako krajne nepresvedčivé. Príkladom môže byť obchodná činnosť tzv. šmejdov, práca demagogických politikov či aktivita šíriteľov niektorých konšpiračných teórií. V práve by sme azda mohli osobitne poukázať na fenomén tzv. , na ktorý už viacero ľudí doplatilo, keď súdy odmietli akceptovať tieto "zaručené" právne rady právne nevzdelaných poradcov pre právne nevzdelaných klientov.²⁾ Niektorých ľudí teda subjektívne presviedčajú argumenty, ktoré sú v skutočnosti objektívne nepresvedčivé. Sú objektívne nepresvedčivé preto, lebo obsahujú určitý informačný alebo logický nedostatok, ktorý by si kompetentný pozorovateľ všimol. Dá sa preto povedať, že napriek zreteľnému významu subjektívneho faktora pri vymedzení toho, čo je presvedčivé v bežnom živote, možno presvedčivosť v skutočnosti pokladať za "objektívnu kategóriu", a to prinajmenšom v tom zmysle, že sa dá objektívne určiť, ktoré tvrdenie určite presvedčivé nie je.³⁾

Nenápadnou a pomerne málo skloňovanou, no zato podstatnou zásadou civilného, trestného i administratívneho procesu, je zásada presvedčivosti rozhodnutia. Táto zásada káže, aby rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu disponovalo potrebnou silou získať si mienku svojho čitateľa. Zdá sa, že odborná literatúra sa tejto téme dosiaľ veľmi nevenuje; zrejme preto, že, ako uvádza Lon Fuller Naším cieľom v tomto príspevku je zamyslieť sa nad dvoma základnými otázkami, ktoré sa so zásadou presvedčivosti rozhodnutia spájajú:

Z definičného hľadiska možno presvedčivosť chápať ako spôsobilosť vyvolať istotu či vieru, že predkladaná téza je pravdivá, resp. správna. Platí to o presvedčivosti všeobecne, teda platí to aj o presvedčivosti právneho rozhodnutia; rozhodnutie má byť spôsobilé vyvolať istotu, resp. vieru (a to na strane rozumného hodnotiteľa), že je správne. Otázka znie, ako to docieli, aké kritériá musí spĺňať.