Retrospektívny pohľad na právnu úpravu predmetu a rozsahu dokazovania v prípravnom konaní v období rokov 1950 až 1961.

The problem of optimizing the preliminary criminal proceeding undoubtedly includes quite challenging question properly identify the object and range of the substantiation at this stage of criminal proceeding. Their proper determination is in fact capable of subsequently greatly influence the further course of the criminal proceeding, makes it easy to competent authorities on how to proceed in criminal proceeding, assists handed down a just decision to recognize the accused guilty if necessary. acquittal and last but not least, it also contributes to the speed of criminal proceedings, thus helping to attain the main purpose of criminal proceedings. The author tries through method of historical analysis elucidate the legislation of object and range of the substantiation in preliminary criminal proceeding as this resulted from the Act. 87/1950 Coll. on Criminal Procedure (Criminal Procedure Code) and from the Act. 64/1956 Coll. on Criminal Procedure (Criminal Procedure Code). While he is trying to examine the relationship between the purpose of the preparatory action in the period 19501961 to the object and range of the substantiation in it. In particular, the author focuses on the question whether the object and range of substantiation in preliminary criminal proceeding was changed and what implications this fact has brought respectively did not bring to the practice of law enforcement authorities.

substantiation, object of substantiation, range of substantiation, preliminary criminal proceeding

Účelom každého trestného konania a hlavnou úlohou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je náležite zistiť, či bol v minulosti spáchaný trestný čin a kto je jeho páchateľom, aby mohol byť následne spravodlivo podľa zákona potrestaný. Nevyhnutným predpokladom na riadne splnenie uvedeného účelu trestného konania je, aby orgány činné v trestnom konaní v rámci prípravného konania, ktoré je obligatórnou časťou trestného konania, zákonom stanoveným postupom objasnili všetky skutočnosti nevyhnutné na ich rozhodnutie v tomto štádiu konania a tým buď pripravili dostatočný podklad na rozhodnutie súdu o vine a treste ukladanému obvinenému (obžalovanému) na hlavnom pojednávaní, alebo aby trestnú vec inak ukončili.¹⁾

Možno skonštatovať, že k požiadavkám materiálneho právneho štátu, ktoré sú v súčasnosti kladené na moderné trestné konanie (a v jeho rámci aj na prípravné konanie kladené), je nutné zaradiť najmä požiadavku zákonnosti, rýchlosti, hospodárnosti, efektívnosti, jednoduchosti konania, či požiadavku vysokej garancie ochrany ľudských práv, základných slobôd a záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Jedným z predpokladov pri snahe napĺňať všetky uvedené požiadavky je, aby orgány činné v trestnom konaní boli schopné v rámci dokazovania, vykonávaného počas prípravného konania, správne si stanoviť predmet a rozsah tohto dokazovania. Pritom musia vychádzať predovšetkým z účinnej právnej úpravy prípravného konania a dokazovania, berúc zreteľ na jeho účel a význam v trestnom konaní, keďže prípravné konanie zväčša vymedzuje predmet budúceho súdneho konania a významne ovplyvňuje rozsah a obsah dokazovania súdneho konania, ako aj jeho výsledok.²⁾

Keďže súčasné trestné konanie je charakteristické prvkami kontradiktórnosti, trestnoprávna doktrína vychádza z premisy, že ťažisko dokazovania spočíva (by malo spočívať) v súdnom konaní a prípravné konanie zohráva k súdnemu konaniu a dokazovaniu vykonanom v jeho rámci výlučne pomocnú úlohu a z toho titulu má predbežný charakter. Táto skutočnosť by sa preto mala odrážať aj na predmete a rozsahu dokazovania vykonaného orgánmi činnými v trestnom konaní počas prípravného konania.

Ako už vyplýva aj z názvu tohto príspevku, chceme v ňom čitateľo