Recent progress of judicial practise of European court of human rights in application of principle non bis in idem in duality of tax and criminal proceeding

Contribution deals with further judicial progress of principle non bis in idem pursuant to Art. 4 Protocol 7 of European Convention on Human Rights and Fundamental Freedoms, while at this point it is aimed on issues in duplicity of tax and criminal proceeding. Author´s contribution points out on significant evolvement of European Court of Human Rights in time and substance connection in relation to dual tax and criminal proceeding, where it has direct influence on application practise of domestic courts in member states of EU.

Kľúčové slová: Ne bis in idem, dualita trestného a daňového konania

Key words: Non bis in idem, duality of criminal and tax procedure

Úvod

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len  „ESĽP“) vo veci A a B proti Nórsku sa považuje za akýsi míľnik v judikatúre ESĽP vo vzťahu k aplikácii zásady ne bis in idem podľa Čl. 4 Protokolu 7 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“), v prípadoch duality daňového a trestného konania. Neskoršia vnútroštátna judikatúra indikuje používanie právnych názorov ESĽP z rozsudku vo veci A a B proti Nórsku, čo je len pozitívne. Čo pozitívne nie je, je, že právne záväzné závery ESĽP vo veci A a B proti Nórsku sa evidentne používajú vnútroštátnymi súdmi nesprávne, najmä v súvislosti so splnením  podmienky časovej a vecnej spojitosti daňového a trestného konania. Uvedený záver autora príspevku potvrdzuje neskoršia judikatúra ESĽP, v ktorej došlo k upresneniu právnych záverov ESĽP pochádzajúcich z rozsudku A a B proti Nórsku. V tomto však naproti aplikačnej praxi slovenských a českých súdov neskoršie rozhodnutia ESĽP vedú k diametrálne odlišným záverom vo vzťahu k možnosti stíhania a potrestania páchateľov daňových trestných činov, a to až tak, že páchateľa nemožno stíhať ani trestať z dôvodu prekážky zákazu nie dva krát o tej istej veci. V tomto kontexte sa budeme preto ďalej venovať rozsudkom ESĽP vo veciach Jóhannesson a ostatní proti Islandu[1], Bjarni Ármannsson proti Islandu[2], Bragi Guđmundur Kristjánsson proti Islandu[3] a Goulandris a Vardinogianni proti Grécku.[4]   

Uplatňovanie zásady ne bis in idem v rozhodnutiach ESĽP podľa Čl. 4 Dohovoru Protokolu 7 v prípadoch duality daňového a trestného konania po vydaní rozsudku A a B proti Nórsku

Jóhannesson a ostatní proti Islandu

Prístup ESĽP k Čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru vo veci A a B proti Nórsku bol v ďalšom rozsudku ESĽP vo veci Jóhannesson a ostatní proti Islandu potvrdený a detailnejšie rozoberaný. ESĽP daňového penále považoval za „trestnú“ sankciu, a rovnako, že daňové aj trestné konanie boli vedené pre ten istý skutok spočívajúci v nepriznaní príjmov, pričom otázka právoplatné vydaného rozhodnutia (final decision), v niektorom z týchto konaní bola pre ESĽP irelevantná, pretože podľa názoru ESĽP týmto nedochádza ku skutočnému zdvojeniu, ale ku komplementárnej kombinácii konaní, ktoré tvoria jeden celok.

ESĽP vo veci Jóhannesson a ostatní však supluje, že je potrebné kumulatívne splniť podmienku dostatočnej vecnej a časovej spojitosti oboch duálnych konaní, i. e. že trestné a daňové konanie musia byť vedené tak, aby spolu kreovali jeden komplementárny a integrovaný celok. V tomto pri skúmaní vecnej spojitosti medzi konaniami je potrebné zohľadniť štyri základné kritériá:

1. bol účel konaní odlišný alebo vzájomne sa dopĺňajúci ?
2. boli súbežne vedené konania právne i fakticky predvídateľným následkom protiprávneho konania ?
3. boli konania vedené takým spôsobom, aby sa predišlo dvojitému zhromažďovaniu a hodnoteniu dôkazov ?
4. bola sankcia uložená v jednom konaní reflektovaná pri trestaní v druhom konaní tak, aby súhrn uložených sankcií nebol pre trestaného neprimeranou záťažou ?[5]

Pravidlo úzkej