O prípustnom použití argumentu ad hominem.

In this article I deal with the admissibility of argumentation. Firstly, I present logical and pragmatic reasons why argumentation isconsidered to befallacious. Secondly, I propose that in some instances the use of arguments is justifiable. I ground this claim on the observation that people in their everyday reasoning practice usually distinguish between right and wrong use of these arguments. Subsequently I proceed to analyse briefly what factors have impact on the admissibility of . Finally, I apply the results of my analysis to the problem of objecting the judicial bias. My main conclusion is that if we want toanalyse argumentation thoroughly we need to separate its description from its evaluation and consequently when delimiting this argument we should avoid mentioning that it is necessary fallacious.

Juraj Šeliga sa vo svojom článku¹⁾ pokúsil obhájiť nasledujúcu tézu: " .".²⁾ Na prvé počutie znie táto téza trochu zvláštne, pretože Šeliga používa výraz "argument " ako synonymum pre námietku zaujatosti vznesenú voči sudcom. Tento mätúci terminologický posun stojí na inak celkom správnej úvahe: Problematiku argumentácie možno spojiť s problematikou vznášania námietok zaujatosti voči sudcom, keďže oprávnené vznesenie námietky zaujatosti je prípadom platného použitia danej argumentácie. Pozrime savšak, o čo Šeliga svojuhlavnú tézu opiera:

Šeliga tvrdí, že argument , ktorý sa z pohľadu formálnej logiky javí byť logickou chybou, môže byť z pohľadu právnej logiky platným úsudkom. Právna logikaje na rozdiel od tej formálnej kontextuálne citlivá, čo Šeliga demonštruje tvrdením, že "".³⁾ V tomto kontexte možno použiť platne vtedy, ak ním spochybníme také vlastnosti osoby, ktoré sú pre správne rozhodnutie vo veci nevyhnutné. Šeliga tieto vlastnosti zastrešuje termínom "", čím má na mysli jednak autoritu rozhodovať spory, ale aj autoritu svedčiť alebo "".⁴⁾ Prípustnosť takéhoto popierania "autority" však má svoje hranice, ktoré Šeliga vidí v celkovej funkčnosti systému aplikácie práva. Námietkou zaujatosti, hoc aj oprávnenou, nemožno namietať všetkých sudcov s právomocou prejednať danú vec, inak by táto vec ostala nerozhodnutá, čo saprieči základnému účelu aplikácie práva. Takto sa Šeliga dostáva k svojej hlavnej téze, podľa ktorej prípustnosť argumentu je závislá najmä od počtu osôb, voči ktorým sadaný argument používa.

V tomto článku sa pokúsim čitateľom ukázať, v čom Šeliga pri obhajovaní svojej tézy zlyhal. Budem tvrdiť, že prípustnosť argumentu nie je závislá ani od špecifík právnej logiky (ak takáto logika vôbec existuje), ani od počtu osôb, voči ktor