Prehľad judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva - Rómovia a kočovníci

V septembri 1993 napadol v dedine Hadareni obrovský dav nerómskych dedinčanov, zahŕňajúci miestneho policajného veliteľa a niekoľkých policajných príslušníkov, troch rómskych mužov: jedného upálili [a] ďalších dvoch dav ubil na smrť. Sťažovatelia tvrdili, že polícia potom dav povzbudzovala k ničeniu ďalších rómskych nehnuteľností: celkovo úplne zničili 13 rómskych obydlí v dedine. Vyhnaní z ich [vlastnej] dediny a domovov, sťažovatelia boli nútení žiť natlačení v nevhodných podmienkach - pivniciach, kurínoch, stajniach. Po tom, ako sťažovatelia podali trestné oznámenia, niektorým z nich po 10 rokoch priznali náhradu škody.

Súd nemohol preskúmať námietky sťažovateľov ohľadom zničenia ich domov a majetku, či vyhnania z dediny, pretože tieto udalosti sa odohrali pred septembrom 1993, a teda predtým, než Rumunsko ratifikovalo dohovor v júni 1994. Rozhodol však, že došlo k porušeniam [dohovoru] vzhľadom na namietané neskoršie životné podmienky sťažovateľov a poznamenal, že etnická príslušnosť sťažovateľov bola určujúca, pokiaľ ide o dĺžku a výsledok vnútroštátneho konania. Súd najmä rozhodol, že:

Pozri tiež: rozsudok (zmier) z 5. júla 2005; ^[1] rozsudok z 13. novembra 2012 (týkajúci sa útoku na rómske obydlia v dedine v septembri 1993 davom nerómskych dedinčanov a miestnou políciou, počas ktorého dav ubil na smrť druha a otca sťažovateliek).

Prípady sa týkali vypaľovania obydlí patriacich rómskym dedinčanom miestnym obyvateľstvom, zlých životných podmienok obetí a zlyhania orgánov pri zabránení útoku a vykonaní riadneho trestného vyšetrovania, čím pozbavili sťažovateľov práva na podanie civilnej žaloby na určenie zodpovednosti a náhradu škody. ^[2]

Súd sa rozhodol potom, ako rumunská vláda vydala vyhlásenie, v ktorom uznala porušenie článkov 3, 6, 8, 13 a 14 dohovoru a zaviazala sa odškodniť každého zo sťažovateľov, ako aj prijať niekoľko všeobecných opatrení v rámci súdneho systému, vzdelávacích a sociálnych programov a programov [v oblasti] bývania zameraných na boj proti diskriminácií Rómov v dotknutej župe, povzbudzujúcich ich účasť na ekonomickom, sociálnom, výchovnom, kultúrnom a politickom živote miestnej komunity, podporujúcich pozitívne zmeny vo verejnej mienke vo vzťahu k nim, ako i predchádzajúcich a riešiacich konflikty, ktoré by pravdepodobne vyvolali násilie.

Pozri tiež: rozsudok (vyčiarknutie [sťažnosti zo zoznamu prípadov]) z 26. mája 2009

Vec sa týkala ťažkostí s vykonaním ^[3] - všeobecných opatrení - z [rozsudku vo veci] Moldovan a ďalší proti Rumunsku z 12. júla 2015 (pozri vyššie).

Súd vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. Podotkol najmä, že nemal právomoc preverovať, či zmluvný štát konal v súlade s povinnosťami uloženými jedným z rozsudkov súdu.

Pozri tiež: rozhodnutie o neprijateľnosti zo 17. apríla 2012.

Sťažovatelia, ukrajinskí štátni občania rómskej etnicity, tvrdili, že museli utiecť zo svojich domovov v dedine v Odeskej oblasti po varovaniach pred protirómskym útokom. Sťažovali sa najmä na tento útok smerujúci proti ich domovom a obvinili príslušné orgány, že sa na ňom podieľali, alebo prinajmenšom, že mu nezabránili, resp. ho účinne nevyšetrili.

Súd rozhodol, že došlo k (právo na rešpektovanie obydlia) dohovoru (zákaz diskriminácie). Tiež rozhodol, že došlo k dvom (zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania/neúčinné vyšetrovanie) dohovoru vo vzťahu k tým sťažovateľom, ktorí sa v čase predmetných udalostí nachádzali doma. Súd obzvlášť poznamenal, že konanie polície, ktorá sa rozhodla neochrániť sťažovateľov, ale [namiesto toho] im poradila, aby opustili svoje domovy pred pogromom - a skutočnosť, že príslušné udalosti zahŕňali neoprávnený vstup do domov sťažovateľov a ich plienenie veľkým davom ľudí s protirómskym motívom - bolo takej povahy, že porušilo dôstojnosť sťažovateľov dostatočne závažným spôsobom na označenie [príslušného konania] ako ponižujúceho zaobchádzania. Okrem toho, napriek jasným dôkazom o tom, že útok smeroval proti príslušníkom určitej etnickej skupiny, vyšetroval sa ako bežné výtržníctvo a neexistoval dôkaz o tom, že príslušné orgány vykonali akékoľvek vyšetrovanie predsudkov voči Rómom ako pravdepodobného motívu trestného činu.

Prípad sa zaoberá sťažovateľkinými tvrdeniami o tom, že sa osoby konajúce v mene štátu zapojili do zničenia rómskeho tábora, kde sťažovateľka žila, a že sa v tejto súvislosti nevykonalo riadne vyšetrovanie. ^[4]

Súd upovedomil o sťažnosti ukrajinskú vládu a položil stranám otázky týkajúce sa článkov 3 (zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania) a 14 dohovoru (zákaz diskriminácie) a s ohľadom na článok 1 protokolu č. 12 k dohovoru (všeobecný zákaz diskriminácie).