Povinnosť obvineného dostaviť sa na predvolanie

obvinený, povinnosti obvineného, predvolanie, povinnosť obvineného dostaviť sa predvolanie

accused person, obligations of an accused person, summoning, obligation of an accused person to answer a summon

Osoba obvineného ¹⁾ je ústrednou postavou trestného konania, keďže v ňom spravidla má „trojjediné" postavenie, a to a) ako osoba, proti ktorej sa trestné konanie vedie, b) ako prameň dôkazu vo forme výsluchu obvineného a c) ako predmet výkonu rozhodnutia. Vo vzťahu k osobe obvineného sa v laickej i odbornej verejnosti značná pozornosť venuje predovšetkým právam obvineného, vyplývajúcim mu či už z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, z Ústavy SR alebo z právnych predpisov so silou zákona či tzv. podzákonných predpisov. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že trestné konanie ako zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, prostredníctvom ktorého majú byť náležite zistené trestné činy a ich páchatelia majú byť podľa zákona spravodlivo potrestaní, musí v demokratickom a právnom štáte (ktorého ideál sa aj Slovenská republika, minimálne s poukazom na č. 1 ods. 1 Ústavy SR, snaží v rámci svojej existencie dosiahnuť) spĺňať medzinárodné a ústavné štandardy tzv. „trestnej" vetvy spravodlivého procesu (a to tak vo formálnom ako aj v materiálnom zmysle slova). Spravodlivý proces je zložitým komplexom procesných vzťahov medzi orgánmi štátu, obvineným a medzi inými subjektami zúčastnenými na trestnom procese, ktorý nezahŕňa výlučne práva obvineného. Naopak – spravodlivý trestný proces je prostriedkom, ktorého primárna úloha v právnom štáte je slúžiť ako zábrana proti svojvôli orgánov štátu pri ich boji s kriminalitou, no zároveň aj ako zábrana marenia trestného konania (a dosahovania jeho cieľa) zo strany jednotlivcov – predovšetkým práve zo strany obvineného.

Vo svetle uvedeného je potom možné konštatovať, že nie je v rozpore s koncepciou spravodlivého trestného procesu, ak sú za účelom dosiahnutia spravodlivosti v rámci trestného procesu jednotlivcom priamo zákonom alebo na základe zákona (po splnení zákonom predpokladaných podmienok) zo strany príslušných orgánov štátu (orgánov činných v trestnom konaní a súdov) ukladané legitímne povinnosti, ktorých splnenie sa od subjektov povinností očakáva a vyžaduje, pričom zároveň pre prípad ich nesplnenia má mať štát k dispozícii efektívne a primerané prostriedky donútenia, prostredníctvom ktorých splnenie týchto povinností (alebo splnenie ich účelu) dosiahnuť.

Z povahy povinností vznikajúcich zo zákona alebo ukladaných na základe zákona vyplýva, že sú inštitútom korelujúcim s právami a slobodami. Povinnosť možno totiž vnímať ako druh obmedzenia určitého práva alebo slobody. V podmienkach právneho štátu však platí, že takého obmedzenie jedného práva, pri dodržaní zásady proporcionality (primeranosti) sleduje (má sledovať) legitímny cieľ, či dokonca je nevyhnuté na realizáciu iného práva, ktoré má v tomto prípade pred povinnosťou obmedzeným právom prednosť.

Na nasledujúcich stranách bude predmetom nášho záujmu jedna zo základných povinností obvineného a síce povinnosť obvineného dostaviť sa na predvolanie pred orgán činný v trestnom konaní alebo súd.

Cieľom uvedenej povinnosti je dosiahnutie účasti obvineného na procesnom úkone orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu (a to za cenu primeraného obmedzenia slobody pohybu obvineného). Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že účasť obvineného na procesnom úkone je z pohľadu práva na spravodlivý proces jedným z práv garantovaných obvinenému a mnohokrát aj nevyhnutným predpokladom na uplatnenie iných procesných práv obvineného, spadajúcich pod množinu práva na spravodlivý proces. V prípade neúčasti (nemožnosti zabezpečenia účasti) obvineného na úkonoch príslušných orgánov teda nemusí dochádzať len k mareniu verejného záujmu na zákonnom stíhaní osôb dopúšťajúcich sa nebezpečného protispoločenského konania, ale predovšetkým pre samotného obvineného môže znamenať jeho neúčasť na procesnom úkone znemožnenie realizácie práva na obhajobu v takom rozsahu, aký v jeho prospech právny poriadok predpokladá. Napr. realizácia takých práv obvineného ako sú právo na osobnú obhajobu, právo na pomoc tlmočníka či právo klásť osobne svedkom otázky účasť obvineného na úkone predpokladajú a bez nej je ich realizácia vylúčená. ²⁾ ESĽP konštantne zastáva názor, že v trestných veciach by mala byť účasť obvineného na konaní nevyhnutnosťou. ³⁾ Aj napriek tomu, že ESĽP za určitých okolností pripustil možnosť prerokovania veci bez prítomnosti obvineného, nie vždy je táto možnosť v súlade so záujmami spravodlivosti, najmä ak je prítomnosť obvineného nevyhnutná na zistenie skutkového stavu veci.

Cieľom tohto príspevku je na podklade ústavných východísk a účinnej zákonnej právnej úpravy vo vzťahu k povinnosti obvineného dostaviť sa na základe predvolania na procesný úkon vykonávaný v rámci trestného konania, vymedziť predpoklady vzniku tejto povinností, jej obsah, rozsah, limity, dôsledky jej nesplnenia či dôsledky nemožnosti alebo marenia jej vzniku a realizácie.

Ako sme už vyššie naznačili – účelom (cieľom) povinnosti obvineného dostaviť sa na predvolanie je dosiahnuť, aby bol obvinený (hoci aj proti svojej vôli) účastný na úkone trestného konania, vykonávaného orgánom činným v trestnom konaní či súdom na ním vopred stanovenom mieste a v ním vopred stanovenom čase. Uvedené v sebe nevyhnutne implikuje, že predmetná povinnosť so sebou pre obvineného prináša obmedzenie jeho časového a priestorového sebaurčenia, resp. obmedzenie možnosti obvineného v súlade s právom sa slobodne (na základe vlastnej vôle) rozhodnúť, kde sa v tom-ktorom časovom okamihu bude nachádzať.

Ústavný poriadok Slovenskej republiky vychádza zo širokého poňatia slobody jednotlivca a realizácie jeho osobnostnej autonómie, ktorej hodnotu v ňom možno vnímať ako jeden z jeho pilierov. V zásade totiž platí, že každý jednotlivec je oprávnený slobodne konať všetko, čo zákon nezakazuje (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR). Zároveň zaručuje každému nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia (čl. 16 ods. 1 Ústavy SR), osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 Ústavy SR) či slobodu pohybu (23 ods. 1 Ústavy SR). Slobodu a voľnosť jednotlivca možno z hľadiska Ústavy SR vnímať ako prirodzene existujúci stav, ktorý mu nemusí byť udelený alebo priznaný žiadnym aktom verejnej moci. Naopak – verejná moc je povinná tento jednotlivca dôsledne rešpektovať a zasahovať do neho (obmedzovať ho) len v primeranej (nevyhnutnej) miere za podmienok stanovených Ústavou a to spôsobom a v rozsahu predpokladanom právnym predpisom so silou zákona (čl. 13 ods. 2 Ústavy SR). Akékoľvek právne povinnosti možno jednotlivcovi uložiť výlučne zákonom alebo na základe zákona [čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR]. Vzhľadom na to, že osobná sloboda je ústavne garantovaným princípom a akékoľvek jej obmedzenie je výnimkou z tohto princípu, musí aj úvaha príslušných orgánov o potrebe obmedzenia osobnej slobody jednotlivca svojim postupom v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou. ⁴⁾

Inak tomu nie je ani v prípade povinnosti dostaviť sa na predvolanie. Uvedenú povinnosť možno charakterizovať ako povinnosť, ktorá vzniká na základe zákona (po splnení zákonom predpokladaných podmienok) v dôsledku potreby zaistenia osobnej účasti obvineného – fyzickej osoby alebo zaistenia osobnej účasti osoby konajúcej za obvineného – právnickú osobu na úkone vykonávaného v rámci trestného konania. Zaistenie osôb v tejto forme sa však nevyhnutne spája so zásahom do osobnej slobody zaisťovanej osoby.

Povinnosť obvineného dostaviť sa na predvolanie, ktoré je najmiernejším zaisťovacím prostriedkom obmedzenia slobody, zasahuje krátkodobo do osobitnej zložky osobnej slobody obvineného, ktorou je sloboda pohybu (garantovaná napr. v čl. 23 ods. 1 Ústavy SR, či v čl. 2 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv). V zmysle judikatúry ESĽP totiž platí, že pokiaľ zásah do osobnej slobody nedosahuje intenzitu zbavenia slobody, ale ide napr. len o povinnosť v