Úvod do prostredia belgického konštitucionalizmu

Na rozdiel od počiatku tridsiatych rokov devätnásteho storočia, kedy novovzniknuvšie Belgické kráľovstvo malo charakteristiky unitárneho štátu a kedy v prostrediach nemeckého priestoru suverénnych štátov postnapoleonských dekád predminulého storočia preukázateľne vznikali rôzne únie so statusom medzinárodných organizácií¹⁾ možno belgickú skúsenosť s jej konštitučne dlhodobým usporiadaním pochádzajúcim z roku 1831 opisovať skôr ako pod jeho povrchom situovanú a iba neskôr oficiálne zviditeľňovanú fragmentáciu a asymetriu.

Belgickosť, ktorá v časoch svojho moderného utvárania na žiaden pád nezahŕňala jednotné jazykové zázemie, napokon ani nemá tendenciu byť aspoň v určitých doménach na celoštátnej úrovni bezozvyšku zabývaná jedným jazykom. Charakterizuje ju skôr živo tlejúca pluralita a množstvo zoširoka rozrôznených divergencií, až sa niekedy zvlášť zďaleka nazeraný belgický štát snáď zdá byť mysliteľnejším predovšetkým vďaka v podmienkach decentralizácie môžbyť i vzrastajúcej priestorovosti pre vynaliezavé počiny kráľovskej autority.

Na tróne Belgického kráľovstva dodnes pretrvávajúcej ikony primogenitúry dedičstva sasko-koburského rodu by sa v prezumovanej "priamej, prirodzenej a legitímnej postupnosti"²⁾ ako faktor stmelenia súčasnej belgickosti mohla hypoteticky začať vari intenzívnejšie presadzovať väčšmi vyvýšená kapacita, ktorá by takou snáď mohla byť vďaka kráľovsky vystupňovanejším zručnostiam a ovládaniu troch úradných jazykov, regionálnych jazykov, žargónov. A bolo by to aj v mysliteľnej sume dobier vari aj historicky dôvodné a príkladné: Od Belgicka a belgickosti neodmysliteľné Valónsko napríklad za pôvod svojho slovného označenia vďačí ukotveniu v zvláštnom žargóne, ktorý sa v modifikovanej podobe lokálne ešte vždy uchováva a stále drží, súc uchytený v kde - tu situovaných záhyboch košato chápanej belgickosti i vďaka výrečn