Tendencia dodržiavať právne normy ako vrodená vlastnosť človeka

A human has an innate tendency toward observance of legal norms, because he or she has an innate tendency in his or her behaviour to observe norms in general. It is caused by the fact that a human is a collective being and can only survive in a group of other human beings. In order to be functional, such group needs to follow certain rules - norms. Life in a community had been expanded because it brings significant advantages to an individual in terms of his survival, quality of life and his own reproduction. As this collective life became spread among ancestors of humans long before the origin of a human - at the time when the cultural evolution had not a large importance and, unlike the present, was shadowed by the biological evolution - and long before the ancestors of humans became high-intelligent beings, the formation of proto-human communities was not a result of a rational choice; it must have to be a result of evolutional selection. The ones in which the associative instinct developed had an evolutionary advantage over those who lived isolated. For such community not to immediately disintegrate, this associative instinct could not exist in isolation. Moreover, it could successfully work and provide a selective advantage from the very beginning only in association with the tendency toward observance of certain norms. As the collective life and the need to observe certain rules arose among ancestors of humans literally at the level of simple primates, this tendency to observe norms must have the form of innate instinct created by biological evolution, rather than the form of a learnt behaviour transmitted by cultural transfer as part of cultural superstructure.

Právo považujeme za súčasť kultúry, v širšom slova zmysle kultúrnej nadstavby.¹⁾ Preto predstava, že by sklon dodržiavať právne normy mal mať nejaký biologický vrodený základ, pôsobí na prvý pohľad absurdne. Avšak v nasledujúcom texte sa pokúsim pomocou sledu logických argumentov dokázať, že človeku je vlastný sklon dodržiavať právne normy a tento sklon má vrodenú biologickú a genetickú podstatu.

Východiskom úvah je poznanie, že v zásade každá ľudská vlastnosť musí mať nejaký biologický základ - minimálne taký, ktorý poskytuje možnosť sa istú vlastnosť či čin nosť naučiť (t.j. osvojiť si ju cestou kultúrneho prenosu). Nemohli by sme prežívať vznešenú romantickú lásku, pokiaľ by sme nemali limbický systém, nedokázali by sme racionálne myslieť, keby sme nemali predný mozog, nevedeli by sme tancovať bez mozočku (lat. ) a pod. Rovnako ako nedokážeme lietať, pretože na to jednoducho nie sme anatomicky uspôsobení. To isté platí aj pre akúkoľvek inú vlastnosť či sklon človeka. Schopnosť človeka riadiť sa právom a rešpektovať ho by u človeka nemohla vzniknúť, keby nebola vhodne naviazaná na niektoré jeho biologicky a geneticky dané prirodzené sklony.

Je to vo svojej podstate pohľad, ktorý vychádza z pozícií teórie geneticko-kultúrnej koevolúcie,²⁾ ktorá je nazývaná aj teóriou duálnej dedičnosti ("dual inheritance theory").³⁾ Táto vznikla kombináciou teórie kultúrnej evolúcie, evolučnej psychológie, klasickej evolučnej biológie a antropológie a aj niektorých matematických modelov. Ľudské správanie je podľa nej výsledkom kombinácie dvoch súčasne pôsobiacich evolúcií - kultúrnej a genetickej.⁴⁾ Na rozdiel od napr. evolučných psychológov a kultúrnych evolucionistov, ktorí operujú s univerzálnou genetickou schopnosťou prevziať prvky z kultúrnej nadstavby a veria, že ľudská kultúra je univerzálne "nalepiteľná" na akýkoľvek genotyp, koevolucionisti sa domnievajú, že ľudia (ako jednotlivci a zrejme i ako populácie) sa geneticky môžu líšiť v biologicky danej schopnosti prevziať jednotlivé zložky kultúrnej nadstavby. Genotyp konkrétneho jednotlivca môže údajne preferovať prevzatie jedných kultúrnych zvyklostí, zatiaľ čo iných nie. Kultúra, samozrejme, nie je určená génmi. Avšak ľudská schopnosť byť nositeľom kultúry a civilizačných fenoménov je daná biologicky a je výsledkom vývoja človeka ako špecifického druhu. (Túto schopnosť môžeme prirovnať k "hardware", zatiaľ čo kultúrnu nadstavbu k "software".) Schopnosť využívať kultúru v istom období musela byť evolučne výhodná - a to tak, že evolúcia preferovala tých jednotlivcov, ktorí mali genetické a biologické predpoklady na jej využívanie. (Genetika tak vytvára predpoklady pre kultúrnu evolúciu.)

Väzba platí aj naopak. Závažná kultúrna zmena znamená aj zmenu prostredia a teda aj charakteru tlakov a kritérií na evolučný prirodzený výber -výsledkom toho je, že môžu byť preferované iné gény, ktorá sa šíria úspešnejšie ako ostatné, než tie ktoré mali túto výhodu v predchádzajúcich podmienkach. Len samotný rast významu kultúrnej evolúcie musel preferovať jednotlivcov, ktorí mali mozgy kapacitne schopné obsiahnuť kultúrne informácie. Len takí totiž dokázali plnohodnotne využiť výhody, ktoré im rozvoj kultúry a civilizácie ponúkal. Napr. chov dobytka a využívanie kravského mlieka preferovalo ľudí s génmi, ktoré zabezpečovali produkciu laktázy (enzýmu štiepiaceho mliečny cukor laktózu) aj v dospelom veku. V rámci agrárnych a pastierskych populácii preto zastúpenie jednotlivcov s takýmto génom výrazne stúplo - mali totiž výhodu jedného zdroja potravy navyše.⁵⁾ Osvojenie si novej kultúrnej zvyklosti -chov dobytka a pitie mlieka tak vytvorilo nové prostredie, nové podmienky, v ktorých prebiehala genetická selekcia. Chov dobytka a možnosť piť mlieko i v dospelom veku zrazu poskytovala tým, ktorí mali dovtedy vzácny gén laktázy, istú výhodu a ich gény vrátane génu tvorby enzýmu laktáza sa v populácii šírili úspešnejšie.⁶⁾ Kultúrny zvyk piť mlieko a možnosť ho mať k dispozícii, ktorá je výsledkom civilizačného pokroku, vytvorili selekčný tlak na podporu šírenia génov, ktoré nakoniec prevládli a zabezpečili, že väčšina