Bujňák, Vincent: Ľud a ústavné základy odvolávania verejných funkcionárov Bratislava: Wolters Kluwer SR, s. r. o., 2026, strán 340, ISBN 978-80-571-0825-2

Už v je zaznamenaná existencia polemík v právnickej obci s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 7/2021 zo 7.7.2021, ktorým bola za protiústavnú označená otázka v referende, týkajúca sa predčasných volieb poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Antagonistické právne názory pritom nachádzali oporu v premise "kto zvolil, ten má právo aj odvolať". Autor pri vypracovaní monografie čerpal aj zo svojich študijných pobytov na Lotyšskej univerzite v Rige a na Jagelovskej univerzite v Krakove.

Historicko-právny charakter má úvodná kapitola Korene načrtnutej problematiky možno zaznamenať, podľa autora, už v starovekom Grécku, keď sa o odvolaní úradníkov rozhodovalo na črepinových súdoch od V. storočia p. n. l.

Už v rokoch 488 až 497 p. n. l. prebiehala ostrakizácia Aténčana Hipparcha; črepinové súdy v tomto meste prebiehali do roku 417 p. n. l. V texte je v historických súvislostiach spomenuté aj odvolanie tribúna Marca Octavia v starovekom Ríme z roku 133 p. n. l., či úvahy filozofov ako Marsilius z Padovy, Jean Jacques Rousseau i Charles Louis de Secondat barón de la Brede et de Montesquieu. Podrobnejšie je popísaný vývoj odvolávania verejných činiteľov v Spojených štátoch amerických, ako prvý členský štát USA zahrnul do textu svojej ústavy spôsob tohto odvolávania v roku 1908 Oregon. Z právnych úprav na územíZSSR možnosť odvolania zvolených zástupcov pripúšťala Ústava RSFSR z roku 1918, Stalinská ústava z roku 1936, ako aj Ústava Sovietskeho zväzu z roku 1977. V socialistických krajinách bolo prípustné odvolanie zvolených zástupcov buď zhromaždením voličov (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, ČSSR), zastupiteľským zborom (NDR) alebo rovnakou formou ako voľba (Bulharsko). V období komunistického režimu v Československu sa odvolanie zvolených zástupcov stalo súčasťou právneho poriadku v roku 1954, návrh v tomto prípade podával orgán Národného frontu a rozhodovali o ňom voliči príslušného volebného obvodu. Ako praktický prípad je uvedená kauza zatknutého bývalého ministra vnútra Rudolfa Baráka, odvolaného z postu poslanca Národného zhromaždenia v roku 1962. V normalizačnom období mohol v zmysle ústavného zákona č. 117/1969 Zb. zbaviť funkcie poslanca samotný zastupiteľský zbor, čo Federálne zhromaždenie aj realizovalo v prípade Alexandra Dubčeka, či 4 poslancov parlamentu, hlasujúcich proti ratifikácii zmluvy medzi vládami ČSSR a ZSSR o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk v Československu. Prípustnosť odvolania poslancov parlamentu zostala zachovaná aj po Nežnej revolúcii, na základe ústavného zákona č. 14/1990 Zb. bolo odvolaných 35 poslancov, zväčša členov KSČ. Po derogácii viacerých noriem z doby neslobody tak možnosť odvolania poslanca hlasovaním vymizla z právneho poriadku Slovenska v roku 1992.

Aktuálnym právnym stavom sa zaoberá kapitola Z hľadiska medzinárodnej komparácie legislatívnych úprav v jednotlivých štátoch sú autorom podrobne rozoberané priame aj nepriame odvolávacie hlasovania. V rámci porovnávania komponentov odvolávacieho hlasovania si autor zvolil ústavné texty Poľska a Lichtenštajnska, ale aj vzdialených krajín (Bolívie, Ekvádora či Venezuely), z členských štátov USA zase Oregonu, Kalifornie aj Nevady. Vo vzťahu k pravidlám o platnosti odvolávacieho hlasovania bolo skúmané predovšetkým obligatórne kvórum voličov na príklade základných zákonov Lotyšska, Brandenburska a Porýnia-Falcka. Zvýraznený je aj rozdiel medzi odvolávacím hlasovaním s vopred známymi pravidlami a revolučným zvrhnutím ako živelným procesom, exemplifikatívne bolo spomenuté ukončenie prezidentského mandátu V. Janukovyča na Ukrajine v roku 2014.

Komparácia je aj predmetom kapitoly Z polemíko prípadnom rozpustení celoštátneho parlamentu referendom v postsocialistických krajinách sú spomenuté rozhodnutia ústavných súdov Maďarska z 19.1.1993 a Litvy z 26.11.1993. Okrem nich sa autor zaoberal aj textami ústav Albánska, Grécka, Veľkej Británie, Estónska, Bieloruska a Švajčiarska. Z mimoeurópskych krajín sa porovnávali právne normy Čínskej republiky (Tchaj-wan) či Kórejskej ľudovodemokratickej republiky. V rámci členských štátov Rady Európy je prípustné odvolanie celoštátneho parlamentu voličmi len v Lotyšsku a v Lichtenštajnsku. Priblížené sú i spôsoby odvolávania kantonálnych parlamentov vo Švajčiarsku, krajinských snemov v Nemecku a poslancov Európskeho parlamentu.

Právnej úpravy platnej v SR sa týka kapitola Prvý prípad návrhu na odvolanie členov zastupiteľského zboru hlasovaním voličmi pritom na pôde Národnej rady SR odznel, podľa autora, už v marci 1993. Rozoberaný je aj návrh odvolávania parlamentu bez ústavného podkladu z roku 1994 i referendá o skrátení volebného obdobia NR SR z 11.11.2000 a 3.4.2004. Z obdobia 2020 až 2021 sú prezentované opozitné stanoviská právnickej osoby k ústavnosti či protiústavnosti referendovej otázky týkajúcej sa skrátenia volebného obdobia parlamentu. Po argumentácii prezidenta SR v návrhu na začatie konania o súlade referenda s ústavou a stanoviskami petičného výboru aj NR SR k tomuto návrhu je čitateľom predložený rozbor nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2021 zo 7.7.2021 o nesúlade predmetnej otázky s Ústavou SR č. 460/1992 Zb. V. Bujňák v rozsiahlej textovej časti pregnantne popisuje snahy o vytvorenie právneho základu pre odvolávanie parlamentu v SR voličmi, referendovú iniciatívu v X. volebnom období NR SR a návrh s priamym modelom ľudového hlasovania o odvolaní NR SR v ústave

V kapitole je porovnané odvolávanie prezidentov hlasovaním občanov podľa všeobecných ústavných úprav (Ekvádor, Bolívia, Venezuela, Čínska republika), alebo na základe osobitnej normy (Rakúsko, Slovensko, Rumunsko, Moldavsko, Mexiko, Island). Prvým základným zákonom upravujúcim odvolanie hlavy štátu (ríšskeho prezidenta) bola Weimarská ústava Nemeckej ríše z roku 1919, susedné Rakúsko implementovalo obdobnú možnosť zániku funkcie spolkového prezidenta v roku 1929. Z príkladov odvolávania hlavy štátu voličmi sú spomenuté hlasovania v roku 1997 v Ekvádore, v roku 2004 vo Venezuele, v roku 2022 v Mexiku, či v rokoch 2007 a 2012 v Rumunsku. Na Slovensku bol v NR SR podaný prvýkrát návrh na vyhlásenie ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta v roku 2017 a to s neúspešným výsledkom. V súlade s nálezom Ústavného súdu SR zo 7.7.2021 sp. zn. PL. ÚS 7/2021 nie je možné vyhlásenie referenda o skrátení volebného obdobia prezidenta ľudovým hlasovaním.

Zánik funkcií ďalšieho exekutívneho orgánu, v tomto prípade občanmi štátu nevoleného, je obsahom kapitoly Samotná vláda je pritom kreovaná nepriamo a jej predseda nie je volený obyvateľstvom krajiny, zahraničnou výnimkou bola priama voľba predsedu vlády Izraelského štátu v období 1996 až 2003. Odvolávanie vlády voličmi je v právnej úprave štátov sveta skôr endemické; autor v tejto súvislosti poukazuje na prax v niektorých kantónoch švajčiarskeho sprisahanectva. Konkretizované sú aj rôzne právne názory vo vzťahu k referendovej iniciatíve s otázkou súhlasu s bezodkladným podaním demisie vlády, uvedenou v hárkoch odovzdaných hlave nášho štátu v auguste 2022. Po argumentácii prezidenta SR v návrhu na začatie konania podľa čl. 125b Ústavy SR i stanovisku petičného výboru je rozoberaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 11/2022 z 26. októbra. 2022, ktorým bol vyslovený nesúlad referendovej otázky s ústavou.

V záverečnej kapitole autor načrtol problematiku predčasného ukončovania výkonu funkcií najvyšších predstaviteľov obcí i vyšších územných celkov. Zo zámoria je takýto spôsob zániku mandátov funkcionárov samosprávy zaznamenaný okrem 39 členských štátov USA aj v Bolívii, Argentíne, Ekvádore, Venezuele, Kolumbii, Peru či Japonsku. Výslovne je možnosť odvolania členov územného samosprávneho celku uvedená tiež v ústave Poľska. Komunálne hlasovanie o odvolávaní krajinských parlamentov, resp. mestských senátov, je prípustné aj v 6 spolkových krajinách Nemecka; v niektorých spolkových krajinách existuje tiež inštitút odvolania starostov obcí. V slovenských podmienkach bola načrtnutá tematika predmetom noviel zákona SNR o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb., prijatých pod č. 295/1992 Zb., č. 6/2001 Z. z. a č. 102/2010 Z. z. Osobitné podmienky sú stanovené pre odvolávacie hlasovanie v Bratislave a Košiciach, ako aj na úrovni samosprávnych krajov. Časti publikácie sú venované tiež obštrukciám pri odvolávaní na strane obecných zastupiteľstiev, či samotných odvolávaných starostov.

Autorovi sa podarilo pri vypracovaní monografie na základe jeho zjavne dlhodobého výskumu zosumarizovať dostupnú primárnu i sekundárnu literatúru (vrátane rozhodnutí súdov a textov dotknutých právnych predpisov), ktorá je k zvolenej tematike na našom území dostupná. Nebránil sa ani vyargumentovaniu opozitných právnych stanovískvo vzťahu k načrtnutým právnym problémom. Záber publikácie je s poukazom na jej komparatívny charakter medzinárodný a to vzhľadom na zaujímavé porovnávanie viacerých zahraničných úprav. Význam knihy je tiež v jej aktuálnosti, a to i vzhľadom na návrh Ministerstva spravodlivosti SR zo 7.5.2026 o možnosti ukončenia volebného obdobia Národnej rady SR prostredníctvom priameho rozhodnutia občanov v ľudovom hlasovaní. Hypotéza o tom, že v právnom poriadku Slovenska sa princíp "kto zvolil, ten má právo aj odvolať" v celom rozsahu na žiadnej úrovni neuplatňuje, bola prezentovanou monografiou potvrdená.