Prečo zotrvať pri rozhodnutom? (Kritika dichotomického myslenia)

. Although modern theory of law insists that civil-law courts are not obliged to follow their previous judgements (A), it does not imply automatically that these judgements may be entirely ignored (). Absence of general obligation does not mean total practical irrelevance. Influence of caselaw on the Continent is classified by different set of expressions: although case-law is not "binding", it can still be "significant"; it does not have formal "normative" force, but it has substantive "argumentative" force, it cannot "oblige", but it can "persuade"... Even if case-law is not binding, it does not mean that there are no practical reasons why to apply it. And at the same time: even if case-law is regularly followed, it does not come from its "bindingness" but from its "significance". Initial dichotomy "binding/not binding" (A/ ) has switched to dichotomy "binding/significant" (A/B). Although there is change in the meaning of one of the alternatives ( became B), it is not accompanied with the change of logical relation which was between the alternatives in their initial state (excluding disjunction). Main aim of the present paper is to show that modern doctrinal reflection of practical effects of case-law in common-law and civil-law countries is distorting. Main argument in favour of this proposition consists in description, analysis and critique of the way in which genus-species dichotomical definitions are usually advanced. Author of the paper is inclined to believe that accurate description of practical effects of case-law can be achieved by complex factor analysis and not by dichotomical classifications.

Majú súdy povinnosť nasledovať svoje predchádzajúce rozhodnutia, alebo si smú vychutnať pôžitok zo svojej "slobodne vystrájajúcej svojvôle",¹⁾ ktorá sa javí byť jediným vysvetlením neodôvodnených, avšak vedome spôsobených rozporov v ich judikatúre?

Mnohí by povedali, že takéto možnosti výberu sú formulované príliš sugestívne: v praxi predsa nejde o voľbu medzi všeobecnou záväznosťou predchádzajúcich súdnych rozhodnutí a ich úplnou ignoráciou. Nejde o voľbu medzi vzájomne sa vylučujúcimi alternatívami (o voľbu medzi a ), o kategorické "buď/alebo".

Hoci súčasná doktrína zastáva názor, že kontinentálne súdy nemajú povinnosť nasledovať prechádzajúce súdne rozhodnutia (), automaticky z toho pre ňu nevyplýva, že by sa tieto rozhodnutia smeli slobodne ignorovať (). Absencia všeobecnej záväznosti neimplikuje úplnú praktickú irelevanciu. Pôsobenie judikatúry v priestore kontinentálnej Európy sa doktrinálne hodnotí prostredníctvom odlišných výrazov: hoci predchádzajúce súdne rozhodnutia nie sú v procese aplikácie práva "záväzné", ešte stále môžu byť "významné", nemajú "normatívnu" silu, no majú svoju "argumentačnú" silu, nemôžu "zaviazať", ale môžu "presvedčiť"... Aj keby teda predchádzajúce súdne rozhodnutia záväzné neboli, ešte stále to neznamená, že neexistujú praktické dôvody na ich aplikáciu v obdobných prípadoch. Súčasne však, ak sa predchádzajúce súdne rozhodnutia v obdobných prípadoch predsa len aplikujú, nie je to z dôvodu, že sú záväzné, ale z dôvodu, že sú pre dané prípad