Predkladaný článok sa zaoberá trestnoprávnou dogmatikou a analýzou materiálneho jadra zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 TZ. Autorka kriticky poukazuje na anachronický a formalistický prístup, ktorý vedie k neudržateľnej fragmentácii kontinuálneho násilia na izolované parciálne incidenty a k ich nesprávnej právnej kvalifikácii pod miernejšie skutkové podstaty. Prostredníctvom detailného rozboru recentnej judikatúry ESĽP poukazujeme na závažné inštitucionálne zlyhania a porušenia pozitívnych záväzkov štátu, ku ktorým dochádza v dôsledku nepochopenia komplexnej dynamiky domáceho násilia, izolovania incidentov a uplatňovania rodových stereotypov orgánmi aplikácie práva. V kontexte s judikatúrou Najvyššieho súdu SR zároveň precizuje dogmatické atribúty trvácej povahy tohto deliktu a jeho štyri základné kumulatívne atribúty. Nosným prínosom príspevku je integrácia kriminologického konceptu násilnej kontroly (coercive control) do výkladu obligatórnych znakov objektívnej stránky trestného činu, konkrétne pri interpretácii pojmu "psychické utrpenie". V záverečnej časti prinášame argumentáciu de lege ferenda vo vzťahu k neudržateľnosti kvantitatívneho, časového kritéria legálnej definície poruchy zdravia trvajúcej dlhší čas pri psychiatrických ochoreniach obetí a formuluje apel na nevyhnutnosť empatického nastavenia justičných orgánov ako podmienky pre uplatnenie viktimologického konceptu terapie spravodlivosťou.
Úvod
Trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj "TZ" alebo "Trestný zákon") sa vyznačuje vysokou mierou latencie. Osobitný charakter domáceho násilia
1)
má nepochybne zásadný vplyv na povahu, rozsah a špecifiká dokazovania v trestnom konaní. Obeť
2)
je často jediným priamym svedkom inkriminovaného konania, ktoré sa odohráva v izolácii súkromia, bez prítomnosti iných osôb. Postup orgánov činných v trestnom konaní (ďalej aj "OČTK") a súdov pri dokazovaní determinujú viaceré osobitosti: špecifické miesto spáchania, blízky osobnostný či rodinný vzťah medzi páchateľom a obeťou, absencia externých svedkov a v neposlednom rade rôznorodé formy násilia (fyzické, verbálne, psychické, sexuálne, sociálne či ekonomické), ktoré sa spravidla vyskytujú vo vzájomnej kombinácii.
3)
V aplikačnej praxi zo znaleckých posudkov z odvetvia psychiatrie a z odboru psychológie opakovane vyplýva, že páchateľ s poruchou osobnosti a afektívno-emočnou nestabilitou dokáže navonok simulovať účinnú taktiku sociálnej adaptácie, v dôsledku čoho ho širšie okolie vníma ako bezproblémového a nekonfliktného človeka, zatiaľ čo svoje agresívne osobnostné prejavy a deštruktívnu potrebu kontroly ventiluje výlučne v izolovanej a pred verejnosťou uzavretej sfére vlastnej rodiny.
Z tohto dôvodu nemožno absenciu viditeľných konfliktov navonok interpretovať ako dôkaz neexistencie domáceho násilia, pričom obranu páchateľa postavenú na tvrdení, že obvinenia sú len vymysleným produktom pomsty či majetkových záujmov zo strany partnerky/partnera, je potrebné podrobiť prísnemu kritickému dokazovaniu, keďže navonok bezkonfliktné rodinné prostredie môže byť klamlivou fasádou.
Pre potreby exaktnej trestnoprávnej analýzy je v prvom rade nevyhnutné dôsledne metodologicky odlíšiť kriminologické pojmoslovie od striktne dogmatických trestnoprávnych pojmov. Súčasná legislatíva reflektuje fenomén interpersonálneho násilia prostredníctvom zákona o obetiach. Podľa § 2 ods. 1 písm. e) zákona o obetiach sa trestným činom domáceho násilia rozumie trestný čin spáchaný násilím alebo hrozbou násilia na príbuznom v priamom rade, osvojiteľovi, osvojencovi, súrodencovi, manželovi, bývalom manželovi, druhovi, bývalom druhovi, rodičovi spoločného dieťaťa alebo inej osobe, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti.
Termín "domáce násilie" vo svojej podstate nepredstavuje trestnoprávnu kategóriu, ale ide o pojem primárne kriminologický a sociologický, ktorý slúži ako zastrešujúce označenie pre široké spektrum protiprávnych konaní. Naproti tomu, trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 TZ je rýdzo trestnoprávnym pojmom s presne definovanými znakmi. Hoci vykazuje typické charakteristiky domáceho násilia, jeho výkladový rozsah je užší, prísne špecifický a viazaný na naplnenie zákonom vyžadovanej intenzity, trvácnosti a kvality konania. Práve identifikácii týchto jedinečných dogmatických špecifík, v konfrontácii s recentnými trendmi ochrany ľudských práv, je venovaný predkladaný článok.
Pretrvávajúca bagatelizácia domáceho násilia zo strany OČTK a súdov nepredstavuje iba nesprávny úradný postup. Znamená to aj priame porušenie pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z čl. 3
4)
a čl. 8
5)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj "Dohovor"). V aplikačnej praxi ide o dlhodobý problém, kedy dochádza k zľahčovaniu konania páchateľa a k jeho nesprávnej právnej kvalifikácii pod miernejšie skutkové podstaty, hoci konanie vykazuje všetky materiálne a formálne znaky zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 TZ. Deficitné chápanie komplexnej povahy tohto trestného činu vedie k tomu, že kontinuálne protiprávne konanie je fragmentované a formalisticky kvalifikované napríklad len ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa
Máte predplatné? Prihláste sa
Ups, zatiaľ ste si prečítali len začiatok...
Celý odborný obsah z tejto oblasti je dostupný predplatiteľom portálu.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu a získajte prístup na 10 dní zdarma, stačí sa len zaregistrovať.
Vďaka registrácii získate prístup aj k vybranému obsahu:
- Odborné články z časopisov
- Monitoring predpisov
- Moja kancelária – osobná zóna pre sledovanie vašich obľúbených kategórií portálu, autorov, predpisov
Chcete vedieť viac o predplatnom ?