České a slovenské "zákony o zásluhách" ako teoretickoprávny problém
JUDr. et MUDr.
Daniel
Šmihula
PhD. Dr. iur.
Ústav politických vied SAV a Stredoeurópska vysoká škola v Skalici.
ŠMIHULA, D.: České a slovenské "zákony o zásluhách" ako teoretickoprávny problém. Právny
obzor, 94, 2011, č.3, s.290 - 309.
Článok sa venuje téme českých a slovenských
"zákonov o zásluhách"
, v ktorých sa
deklarujú osobitné zásluhy niektorých historických osobností o český a slovenský národ.Od roku 1989 český a slovenský právny poriadok obohatilo niekoľko zvláštnych zákonov,
ktoré sú značne atypické. Mali byť vyjadrením spoločenského uznania a vďaky niektorým historickým
osobnostiam z národných dejín. Môžeme ich označiť za "zákony o zásluhách". Prischlo im aj
neoficiálne označenie Lex v spojení s menom danej osoby.
Ešte v rámci spoločného štátu do r. 1993 bol prijatý
zákon č.117/1990 Zb. zo dňa 23. apríla 1990 o
zásluhách M. R. Štefánika (môžeme ho označiť ako Lex Štefánik I.).
V Českej republike po roku 1992 prijali
zákon č.292/2004 Sb. ze dne 13. dubna 2004 o
zásluhách Edvarda Beneše (Lex Beneš).
Na Slovensku máme
zákon č.402/2000 Z.z. o
zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko (Lex Štefánik II.),
zákon č.531/2007 Z.z. o zásluhách Andreja Hlinku o
štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku (Lex Hlinka II.),
zákon č.432/2008 Z.z. o zásluhách Alexandra Dubčeka
(Lex Dubček).
V minulosti už raz bol jeden zákon o Andrejovi Hlinkovi prijatý v roku 1939, Slovenský
snem odhlasoval
Zákon č.83/1939 sl.z. zo dňa 25.
apríla 1939 o zásluhách Andreja Hlinku (Lex Hlinka I.).
Najstarším zo série všetkých týchto zákonov a ich koncepčným a ideovým predobrazom bol
zákon č.22/1930 Sb. zo dňa 26. februára 1930 o
zásluhách T. G. Masaryka (Lex Masaryk).
Okrem toho sa poslednom období na Slovensku objavilo viacero iniciatív požadujúcich
prijatie osobitného zákona na ocenenie zásluh Milana Hodžu. Reprezentujú tak volanie po prijatí
nového zákona - hypotetického
Lex Hodža.
1)Uvedené zákony sú také krátke, že ich naozaj možno v prílohe uviesť ako
celky.2)
Tieto právne predpisy (zákony o zásluhách) tvoria z pohľadu tradičných nárokov na právny
predpis isté špecifikum česko-slovenskej a následne českej a slovenskej normotvorby. Na prvý pohľad
sú si veľmi podobné a môžeme identifikovať nasledovných sedem spoločných znakov:
a)
Sú krátke.
b)
Majú dve časti: primárnu a sekundárnu (s výnimkou
Lex Štefánik
I.
).c)
V primárnej časti je vyslovené konštatovanie, že niektorá historická postava má
mimoriadne zásluhy (teda určuje sa interpretácia jej historického významu).
d)
V ďalšej - sekundárnej - časti (s výnimkou
Lex Beneš
) sú určené niektoré
povinnosti občanom a štátnym orgánom, ktoré majú byť vyjadrením a potvrdením tejto úcty (zriadenie
pamätnej tabule alebo busty, vytvorenie nejakého pamätného miesta, pietne správanie sa občanov na
takomto mieste....).e)
Nie sú písané všeobecným spôsobom (Napr. "..každému, kto sa zaslúžil o slovenský
národ, bude zriadená pamätná tabuľa"), ale v ich texte sú priamo uvedené mená konkrétnych
osôb.
f)
Absentuje v nich sankcia.
g)
Uvedená historická postava je politik alebo štátnik, ktorý sa podľa zákonodarcov
výnimočne zaslúžil o český alebo slovenský národ.
Pohľad teoretickoprávny
Takéto "zákony o zásluhách" evidentne vybočujú z bežnej normotvorby v moderných štátoch. V
rámci európskej kontinentálnej právnej kultúry sa očakáva, že právny predpis (napr. zákon) bude ako
prameň práva spĺňať nasledovné znaky (alebo aspoň väčšinu z
nich):3)
a)
Text predpisu musí v sebe obsahovať právne normy - teda mať ambíciu nejakým spôsobom
upravovať spoločenské pomery (práva a povinnosti osôb) prostredníctvom pravidiel správania sa -
vyjadrovať, že "...niečo má byť". Musí v sebe obsahovať tzv.
normatívnosť,
ktorá je
nevyhnutnou vlastnosťou právnej normy a právneho predpisu.4)b)
Táto úprava je naformulovaná všeobecne - normy a právny predpis sa aplikujú na
každého, kto spĺňa uvedené podmienky (
všeobecnosť
).c)
Obsah právneho predpisu musí byť dovolený - to jest v súlade s ústavou a ostatnými
právnymi predpismi a taktiež istými mravnými a etickými požiadavkami na obsah práva
(
dovolenosť
).d)
Právny predpis vydáva
príslušná autorita
s legislatívnou právomocou, v
moderných pomeroch v prípade zákona obyčajne parlament.e)
Táto autorita ho prijíma
určeným legislatívnym postupom.