Zabezpečenie pohľadávok zriadením záložného práva na nehnuteľnosti v Uhorsku obdobia stredoveku s prihliadnutím na prax hodnoverných miest

Záložné právo na nehnuteľnosti predstavovalo v listinnej produkcii hodnoverných miest v období stredoveku pomerne často využívaný právny inštitút a listinný druh. Skúmaná listinná prax hodnoverných miest zaznamenala dve základné formy záložného práva na nehnuteľnosti - (prepadne záložné právo) a (užívacie záložné právo). V oblasti krajinského šľachtického práva sa previazalo záložné právo na nehnuteľné veci nevyhnutne s osobitným charakterom vecného práva na šľachtický majetok. Základné dielo uhorského stredovekého práva Tripartitum obsiahlo pomerne podrobnú úpravu záložného práva (označeného termínom Autorky sa v predmetnej štúdii zamerali na dva najčastejšie využívané druhy záložného práva na nehnuteľné veci v období vrcholného stredoveku (13. - 14. storočie) - ktoré v konkrétnych záväzkových právnych vzťahoch zabezpečovali predovšetkým podľa zdokumentovanej listinnej praxe uzatvárané peňažné pôžičky šľachty.

Záväzkové vzťahy obdobia stredoveku sa vyznačovali vysokým stupňom formalizmu, ktorý sa vzťahoval nielen na formy právnych úkonov v užšom zmysle, ale týkal sa súčasne celého procesu uzavierania záväzkovoprávnych úkonov. Osobitne to platí pre právne úkony vzťahujúce sa na nehnuteľnosti, ktoré možno v našich podmienkach skúmať z dochovaných prameňov sledovaním charakteru a procesu uzavierania právnych úkonov v praxi osobitných verejnoprávnych orgánov - hodnoverných miest V štúdii sa skúmal archívny materiál uvedených inštitúcií, zriadených na území dnešného Slovenska, z obdobia polovice 13. stor. a začiatku 14. stor. V danom období totiž už významne vzrástol počet vydávaných a zachovaných listín, čo vedie k postulovaniu prvotnej výskumnej tézy, že predmet výskumu - zabezpečenie primárneho záväzku - pôžičky záložným právom veriteľa na určenú nehnuteľnosť už nadobudlo presné, právnou obyčajou ustálené črty a pravidlá, umožňujúce zmluvným stranám realizovať pôžičku spolu so "zábezpekou" veriteľa.

Hodnoverné miesta²⁾ predstavovali inštitúciu ojedinelú v Európe, ktorej najvýznamnejším poslaním bola verejnonotárska činnosť v dnešnom význame. Vytvárali sa pri kapitulách a konventoch významných kláštorov (najmä benediktínov a premonštrátov) a hoci fakticky išlo o verejné inštitúcie, svoju činnosť hodnoverných miest vykonávali ako orgány štátu (výkon štátom prenesených úloh). Výkon hodnovernej činnosti bol podmienený získaním kráľovského súhlasu a práva používať svoju pečať ako autentickú (pečať, ktorej sa dalo všeobecne dôverovať). Počiatky ich činnosti siahajú do začiatku 13. storočia, kedy ako hodnoverné miesta začínajú pôsobiť viaceré významné kapituly, napr. bratislavská, budínska, ostrihomská, stolično-belehradská. Približne od polovice 13. storočia sa dotvárala sieť hodnoverných miest na území Slovenska, kde začínalo pracovať 9 hodnoverných miest (z celkového počtu 42 v Uhorsku): Nitrianska kapitula, Bratislavská kapitula, Spišská kapitula, Zoborský konvent, Hronsko-svätobeňadický konvent, Jasovský konvent, Lelesský konvent, Šahanský konvent a Turčiansky konvent. K ustáleniu pôsobnosti hodnoverných miest³⁾ a k špecifikácii ich jednotlivých funkcií dochádza v priebehu 13. - 14. storočia. K rozšíreniu ich pôsobnosti prispel aj rozvoj hospodárstva a zvyšujúci sa počet uzavieraných zmlúv a iných právnych úkonov, ktoré si z dôvodov právnej istoty vyžadovali písomnú formu. Podobne dochádzalo k zvyšovaniu počtu vedených súdnych sporov, a s tým súvisiacou potrebou zaznamenávať jednotlivé svedectvá, písomne potvrdzovať predvolania na súd, odpisovať a overovať listiny, či vykonávať iné právne úkony.

Štúdia sa pokúsi o prezentáciu pohľadu na počiatky vývoja zabezpečenia pohľadávok⁴⁾ zriadením záložného práva na nehnuteľnosti v Uhorsku obdobia ranného a vrcholného stredoveku s prihliadnutím na prax hodnoverných miest. Dôležité je však na úvod podotknúť, že zabezpečenie záväzkov predstavovalo (najmä v období stredoveku) takmer nevyhnutnú súčasť uzavieraných pôžičkových právnych úkonov. Dlh sa spájal vždy so zabezpečením jeho splatenia vo forme osobného ručenia (najstaršej formy tzv. rukojemníctva), vecného ručenia (označovaného aj ako ručenie majetkom) alebo záložnej zmluvy⁵⁾. V tomto najstaršom ponímaní pôžičkovo-záložnú zmluvu charakterizovala reálnosť (odovzdanie predmetu zálohu a odovzdanie predmetu pôžičky) a následne aj možnosť pomerne rýchleho a efektívneho uspokojenia v prípade nesplnenia pohľadávky riadne a včas (realizovaná spočiatku tzv. prepadným (vadimoniálnym) zálohom). Vznik samostatných zmluvných typov (zmluva o pôžičke a záložná zmluva) sa spájal až s oddelením dlhu a zabezpečenia jeho splatenia.

Forma a obsah úverových a úver zabezpečujúcich právnych vzťahov v najstaršom období ich vývoja boli priamo ovplyvnené charakterom hospodárskych a úverových vzťahov obdobia ranného stredoveku, zakladajúcich sa na reálnosti (často aj na akte reálnej "výmeny z ruky do ruky"). Pozícia potenciálneho veriteľa bola vzhľadom na nekonsolidované a rozvíjajúce sa ekonomické prostredie, nestabilitu meny (výmena mincí niekoľkokrát ročne), veľkú rozlohu štátu a absenciu právnej istoty neistá, na čo reagovali aj prvé obyčajovoprávne (a neskôr aj zákonné⁶⁾ ) úpravy preferovaním jeho pozície na úkor pozície dlžníka hlavného záväzkového (pôžičkového) vzťahu.