Pokračovací trestný čin

Inštitút pokračovacieho trestného činu predstavuje špecifický druh pluralitnej trestnej činnosti. Špecifickosť spočíva v jeho právnej kvalifikácii, keďže v rovine de facto sa páchateľ opätovne dopúšťa toho istého trestného činu, teda pácha viacnásobný (pluralitný) delikt, v rovine de iure je však pokračovací trestný čin kvalifikovaný ako singulárny delikt so všetkými z toho plynúcimi následkami, najmä v otázke trestu. Pokračovanie však nie je (objektívnym) znakom trestného činu, ale spôsobom, formou jeho spáchania. Jeho podstata spočíva v postupnom (čo do plynutia času) páchaní rovnakého trestného činu, pričom jednotiaci amorálny zámer, cieľ, resp. plán páchateľa fragmentuje jeho činnosť na viacero čiastkových útokov. Páchateľ tak má spáchanie trestného činu "rozvrhnuté" na viacero fragmentov - čiastkových útokov, pričom z podstaty pokračovania v trestnom čine vyplýva, že každý z nich by mal napĺňať všetky znaky rovnakého trestného činu. Ibaže by nie. Účelom tohto príspevku nie je podrobne zmapovať problematiku pokračovacieho trestného činu, resp. všetkých jeho znakov. Príspevok má za cieľ podrobiť kritike stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "NS SR"), sp. zn. Tpj 57/2017 (R 26/2018), ktoré z nášho pohľadu neprípustným spôsobom rozširuje podmienky trestnej zodpovednosti, odporuje zneniu zákona a nakoniec aj samotnej podstate a zmyslu pokračovacieho trestného činu. Podstata tohto stanoviska spočíva v tom, že pri majetkových trestných činoch nie je potrebné, aby každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu napĺňal všetky znaky trestného činu, resp. nemusí naplniť následok, ale postačí, ak škoda, trestnoprávne relevantná, bola naplnená aspoň v súhrne, teda po sčítaní všetkých škôd zo všetkých čiastkových útokov.