SP XXV/2020 (23/2017)

Zo súdnej praxe, č. 3/2017, s. 117 - 121.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 2/2016, týkajúci sa
§ 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov
§ 525 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka

Skutkový stav:

Okresný súd (ďalej „súd prvého stupňa“) rozsudkom žalobu zamietol.

V odôvodnení sa okrem iného zaoberal námietkou premlčania uplatnenou zo strany žalovanej, spornosťou aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania, ako aj oprávnenosti nároku žalobcu.

Súd prvého stupňa sčasti akceptoval námietku premlčania, ktorú žalovaná v konaní uplatnila majúc za to, že nárok žalobcu na náhradu majetkovej ujmy je premlčaný v časti obdobia od 13. októbra 1995 do 26. marca 1998 a nie je premlčaný za obdobie od 27. marca 1998 do 31. marca 2000. Poukázal na to, že námietku premlčania aj s ohľadom na vydaný medzitýmny rozsudok je oprávnený účastník uplatniť kedykoľvek až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že pôvodný žalobca požiadal o vstup terajšej žalovanej do konania písomným podaním, ktoré bolo doručené 26. marca 2001. Nárok žalobcu na náhradu majetkovej ujmy je pritom uplatnený v tomto konaní za obdobie od 13. októbra 1995 do 31. marca 2000 (súd prvého stupňa rozsudkom z 19. októbra 2004 č. k. 7 C 1342/1998-554 nárok žalobcu za obdobie od 1. apríla 2000 do 31. decembra 2004 vylúčil na samostatné konanie - pozn. dovolacieho súdu).

V súvislosti s aktívnou legitimáciou žalobcu súd prvého stupňa uviedol, že zmluva o postúpení pohľadávky z 27. apríla 2005 uzavretá medzi pôvodným žalobcom ako postupcom a žalobcom ako postupníkom (ďalej len „Zmluva“) nespĺňa podmienku určitosti. Ďalej poukázal na znenie § 524 a § 525 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), v zmysle ktorého aj keby predmetom postúpenia bola konkrétna jestvujúca pohľadávka na náhradu majetkovej ujmy proti štátu, exekúciu nemožno viesť proti ministerstvu, ktoré je rozpočtovou organizáciou, ktorej výdavky sa hradia zo štátneho rozpočtu už aj s odkazom na § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. v z. n. p., pričom prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu, ako aj hnuteľný a nehnuteľný majetok obstaraný z týchto prostriedkov, nepodliehajú výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov (napr. Exekučný poriadok). V zmysle uvedeného súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca nie je aktívne legitimovaný v tomto konaní, keď na žalobcu nebolo platne postúpené majetkové právo patriace pôvodnému žalobcovi.

V súvislosti s dôvodnosťou žaloby zdôraznil, že právo na zaplatenie majetkovej ujmy za osobitnú sústavu obhospodarovania je právom podľa § 6 ods. 4 zákona č. 307/1992 Zb., ktoré nemožno priznať bez vyhlásenia osobitnej sústavy obhospodarovania. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že jediným rozhodnutím o vyhlásení osobitnej sústavy obhospodarovania, ktoré sa viaže k pozemkom obhospodarovaným pôvodným žalobcom, je rozhodnutie Okresného úradu v Levoči, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva z 23. júla 2001. Vzhľadom na to, že žalobca si v konaní uplatňoval právo na náhradu majetkovej ujmy za obdobie od 13. októbra 1995 do 31. marca 2000, súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca si uplatnil právo na náhradu majetkovej ujmy spadajúcej do obdobia pred vyhlásením osobitnej sústavy obhospodarovania, z ktorého dôvodu mu nebolo možné priznať žiadanú náhradu.

Krajský súd, rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, považujúc odvolanie žalobcu za neopodstatnené. Samostatným výrokom proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie (§ 238 ods. 3 OSP).

V odôvodnení uviedol, že medzitýmnym rozsudkom z 15. októbra 2003 č. k. 7 C 1342/1998-418, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. marca 2004, súd prvého stupňa určil, že návrh pôvodného žalobcu na úhradu majetkovej ujmy za obdobie od 13. októbra 1995 do 31. marca 2000 je dôvodný proti Slovenskej republike - Ministerstvu životného prostredia SR. Súd prvého stupňa tým vyriešil pasívnu legitimáciu v tomto konaní.

V súvislosti s uplatnením námietky premlčania žalovanou odvolací súd zdôraznil, že označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní. Ak žalujúca strana označí štátny orgán, ktorý má za štát konať, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, resp. označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, nejde o vadu návrhu, ani o nedostatok podmienky konania. Odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 149/2011, v zmysle ktorého z § 21 ods. 4 OSP vyplýva, že súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi a konať len s takýmto oprávneným subjektom. Pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému bol uplatňovaný v tomto konaní nárok na zaplatenie majetkovej ujmy, je v zmysle zákona č. 307/1992 Zb. štát. Vzhľadom na uvedené a s ohľadom na skutočnosť, že pôvodný žalobca žiadal priznať majetkovú ujmu len za čas troch rokov spred podania žaloby, odvolací súd konštatoval, že záver súdu prvého stupňa o premlčaní časti žiadaného nároku nie je dôvodný.

Odvolací súd ďalej uviedol, že keďže žalovaná v konaní namietala aktívnu legitimáciu terajšieho žalobc