Deliktuálna zodpovednosť a jej význam vo vzťahu k stratám v životnom prostredí

Predmetný článok rozoberá problematiku deliktuálnej zodpovednosti za straty v životnom prostredí, a to z pohľadu trestnoprávnej, občianskoprávnej a najmä administratívno-právnej. Vzhľadom na to, že uplatňovanie zodpovednosti v praxi naráža na problém zistenia pôvodcu, autor v príspevku analyzuje možnosť rozšírenia okruhu povinných subjektov a zavedenie hierarchie subjektov povinných na realizáciu nápravy ekologickej ujmy.

Deliktuálnou zodpovednosťou sa budeme zaoberať najmä preto, lebo prostredníctvom náhrady škody, ani prostredníctvom nápravných opatrení nie je možné odstrániť ekologickú ujmu v plnom rozsahu. Ostáva tak práve deliktuálna zodpovednosť, aby túto medzeru v istom zmysle zaplnila.

Akákoľvek deliktuálna zodpovednosť plní vo všeobecnosti, ale aj vo vzťahu k zodpovednosti za škodu tri základné funkcie

Prevencia zohráva kľúčovú a nezastupiteľnú úlohu, a to jednak individuálnu, aby páchateľ opäť nepoškodzoval životné prostredie a jeho zložky, jednak generálnu, pretože odrádza prípadných ďalších potenciálnych páchateľov. Samotná existencia právnej normy vrátane jej sankcie je teda dôležitou zábranou pôsobenia strát v životnom prostredí. Nie je účelné ani možné, aby sme tu podrobnejšie rozoberali otázky deliktuálnej zodpovednosti vrátane účinnosti, vhodnosti a primeranosti jednotlivých kategórií a druhy trestov. V environmentálnom práve by sme však podporovali také typy trestov, ktoré popri represii maximálne zdôrazňujú a podporujú reparáciu, a to či už účelovým viazaním z prípadných finančných prostriedkov získaných z pokút, alebo aj naturálnej reštitúcii, resp. kompenzácii prostredníctvom výkonu pracovných trestov (verejnoprospešné práce).

Preventívna zložka deliktuálnej zodpovednosti je teda nezastupiteľná. Ide však o jej rozumné umiestnenie medzi prílišnou a nenaplňovanou prísnosťou a značnou až smiešnou miernosťou, a to tak z hľadiska teoretickej konštrukcie, ako aj najmä praktickej realizácie.

Reparačná zložka sa v rámci deliktuálnej zodpovednosti prejavuje jednak v prípadoch, keď príslušné normy správneho práva priamo pripúšťajú súčasne so sankciou uložiť i náhradu škody alebo v oblasti životného prostredia skôr nápravné opatrenia, jednak nepriamo - t.j. v účelovej viazanosti prostriedkov zo sankcií. V Slovenskej republike je účelová viazanosť financií z uložených pokút relatívne častá, nie je však pravidlom a vyskytuje sa takmer výlučne pri správnych deliktoch právnických osôb a fyzických osôb pri výkone podnikateľskej činnosti. Viazanosť však nie je priamo vo vzťahu k dotknutej zložke, času ani miestu, takže v podstate nejde o pravý efekt reparačný, ale skôr ide o akúsi rámcovú a nadčasovú kompenzáciu.

Sankčná zložka je úzko viazaná s prevenciou a navyše priznáva každému pravidlu správania skutočnú hodnotu záväznosti a vynútiteľnosti.

V súvislosti s právnoteoretickým výskumom problematiky environmentálnej zodpovednosti predstavitelia právnej vedy už pred prijatím zákona č.17/1992 Zb. o životnom prostredí poukazovali na mnohé konkrétne črty režimu administratívno-právnej zodpovednosti umožňujúce v rámci úvah "zakomponovať" ustanovenia týkajúce sa náhrady, resp. nápravy strát na životnom prostredí.¹⁾ Odborná právnická literatúra sa v tejto súvislosti zaoberá najmä problematikou ukladania jednotlivých druhov sankcií.

Je možné konštatovať, že väčšina noriem osobitnej časti práva životného prostredia je svojou povahou tiež súčasťou správneho práva (najmä sú ako také označované v praxi v krajinách s vyspelou demokraciou). Vo vzťahu správneho práva a zodpovednosti za straty v životnom prostredí je charakterizovať najmä tieto okruhy problémov:

Spoločným základom každej právnej zodpovednosti v práve životného prostredia je protiprávne správanie, teda porušenie právnej povinnosti, a to tak na úseku zodpovednosti deliktuálnej, ako aj za straty v životnom prostredí. V tejto súvislosti je nevyhnutné, aby sme sa v tejto časti aspoň rámcovo zaoberali úpravou práve týchto povinností.

Za istých okolností by mohol postačovať najvšeobecnejší postulát ,nikomu neškodiť - . To je však v práve životného prostredia, ale zjavne aj v iných právnych odvetviach, pomerne iluzórne až nemožné. Po prvé, je tu otázka, čo je to škoda a kde začína, keď samotné občianske právo vo svojich ustanoveniach o susedských vzťahoch (ale aj iné právne predpisy) ukladá povinnosť strpieť mierne obťažovanie, ak chceme ujmu, po druhé, potom sa vynára otázka relativity škody. To, čo jeden pociťuje ako škodu, môže iný pociťovať