Korene myšlienky právneho štátu a ich ukotvenie v dobovom politickom, spoločenskom a vojenskom kontexte.

The author tries to define social and cultural conditions for the formation of the basic idea of the rule of law concept, which is a limitation of the royal power by the law. he says that this basic idea arose in England and Scandinavian kingdoms because here the two main factors weakening the royal power met: a tension between a secular authority and the church and an outliving tradition of a military democracy in which a relation between a prince (a military leader) and his warriors was conditional and contractual. On the contrary, a Roman idea of an unrestricted authority of emperors was weak in these lands. a development of legal and philosophical thinking helped to describe such a situation also from a theoretical point of view. an original struggle between nobility and commons defending legal restriction of royal authority and - on the opposite side -monarchs stressing their own sovereignty and superiority over law continues also today - in a discussion on mutual relations between the State and citizens.

Koncepcia právneho štátu sa nám v dnešnej demokratickej Európe zdá byť samozrejmá. Nie je to však pravda, táto idea nie je produktom žiadnej historickej nevyhnutnosti a cesta k nej bola dlhá, komplikovaná a dokonca krvavá. zdá sa, že na zrod potrebovala veľmi špecifické podmienky, ktoré sa táto štúdia snaží odhaliť. Na začiatok nezaškodí pripomenúť si základné definície právneho štátu.¹⁾

môžeme azda opísať ako taký systém vládnutia v krajine, v ktorého rámci štát a štátne orgány môžu postupovať len na základe práva a len spôsobom ustanoveným právom.²⁾ vládcom, ktorý prikazuje všetkým a každému, je zákon (vo význame objektívneho práva, t.j. súboru právnych predpisov platných v danej krajine). Platí, že v podmienkach právneho štátu môžu štát a iná verejná moc zasahovať do života jednotlivcov len v rozsahu a spôsobom, ktorý dovoľuje právo (ústava a zákony). štát môže konať len to, čo mu právo umožňuje, kým čo jednotlivec môže robiť všetko, čo mu zákon nezakazuje.³⁾

Prameňmi koncepcie právneho štátu v modernej dobe sú teórie spoločenskej zmluvy a prirodzených práv človeka.⁴⁾ Koncepcia bola rozpracovaná v nemeckom právnom pozitivizme 19. storočia a anglosaskom liberalizme a konštitucionalizme (13. - 19. storočie),⁵⁾ v ktorom anglická tradícia silného a nezávislého postavenia súdov, ktoré "právo nachádzajú" vo všeobecných právnych predstavách spoločnosti, zohrala kľúčovú úlohu.

(), ktorá sa sformovala v 19. storočí a predchádzala vnútornej demokratizácii stredoeurópskych krajín, zdôrazňuje viazanosť štátnej moci pri zasahovaní do života jednotlivcov a spoločnosti platným právom - teda cieľom má byť predvídateľné a limitované konanie štátu na základe platného, verejne známeho práva, pričom aj sféra pôsobnosti štátnej moci by mala byť obmedzená.⁶⁾ v nemeckej literatúre sa pojem (ktorý v dobovom kontexte 19. storočia môžeme prekladať výstižnejšie aj ako "konštitučný štát") objavil zrejme prvýkrát v diele Roberta von Mohla (1799 - 1875)⁷⁾ (Nemecká veda o vnútornej štátnej správe podľa princípov právneho štátu) napísanom v rokoch 1832 - 1834. Mal byť protikladom policajného absolutistického štátu.

(), ktorá sa formovala súčasne s prebiehajúcou liberalizáciou a rastom významu parlamentu, okrem požiadavky na obmedzenie štátnej moci právom zdôrazňuje právnu a procesnoprávnu ochranu občana (tzv. ) pred zneužívaním moci zo strany štátnych a iných verejných orgánov (napr. cestou nezávislého súdnictva, vysokej vynútiteľnosti práva a pod.). Súčasťou anglosaskej koncepcie právneho štátu je aj požiadavka na obsah platného pozitívneho práva, ktoré má byť spravodlivé a rešpektovať prirodzené práva a slobody občanov⁸⁾, a aj na spoluúčasť občanov pri vytváraní práva a formovaní štátnej moci ako takej - teda na demokratický spôsob vlády.⁹⁾ v rámci ideológie politického liberalizmu sa myšlienka a interpretuje aj ako výzva k tzv. minimálnemu štátu, ktorý čo najmenej zasahuje do života občanov (tzv. ).

Táto anglosaská koncepcia "" sa postupne vyvíjala od neskorého stredoveku v rámci anglického ústavného systému a parlamentnej vlády.¹⁰⁾ Je protikladom " - t.j. štýlu vládnutia, kde rozhodnutie mocenských orgánov je výsledkom slobodnej úvahy a poprípade aj zlovôle jednotlivcov vo verejných funkciách. Teoreticky anglo-americkú doktrínu zhrnul a doformoval a. v. Dicey (1835 - 1922) v roku 1881.¹¹⁾

V moderných demokratických štátoch súčasnosti sa uplatňuje , ktorú môžeme vyjadriť v nasledujúcich princípoch:¹²⁾

Zjednodušená definícia, podľa ktorej právny štát je takým štátom, kde platí právo, resp. "právo sa dodržuje", je často mätúca, pretože vyvoláva dojem, že ak sa v štáte dejú individuálne neprávosti, ktoré štátna moc nedokáže plne postihovať, nejde o právny štát. Podstatné však je, že aj verejná moc sa musí riadiť právom platným v danej krajine (ktoré aj sama ustanovila).¹³⁾ Takže dochádza k sebalimitácii štánej (verejnej) moci prostredníctvom vopred daných, všeobecne záväzných a verejne vyhlásených pravidiel.¹⁴⁾ (Uvedený prípad častých individuálnych neprávostí môžeme skôr charakterizovať ako nízku úroveň vymožiteľnosti práva, čo je, samozrejme, taktiež nežiaduci stav). Právny štát sa dnes vníma ako základ ekonomickej a spoločenskej prosperity.¹⁵⁾

Ak sa teda zamyslíme, čo je asi najzákladnejšou podstatou koncepcie právneho štátu, musíme dôjsť k názoru, že právo je právne záväzné aj pre politickú moc, jej vykonávateľov a samotného zákonodarcu.¹⁶⁾ ak teda hľadáme korene myšlienky právneho štátu, hľadáme vlastne moment, kedy sa objavila myšlienka, že a dokonca aj právom, ktoré sám vydal. a táto povinnosť je právne záväzné a aj vynútiteľná.

Taktiež sa môžeme pýtať, či koncepcia právneho štátu ako produkt prirodzeného vývoja skôr alebo neskôr v každej spoločnosti, alebo pre ňu musia existovať špecifické kultúrne, spoločenské, ekonomické a politické podmienky.

Hypoteticky predpokladajme, že platí druhá možnosť a pokúsme sa takéto podmienky definovať. Po krátkej úvahe ich azda môžeme vidieť v konkrétnej spoločnosti v nasledujúcom zozname:

Sú to veľmi logické podmienky. azda ich môžeme ešte zjednodušiť tak, že:

Nie je jednoduché povedať, kedy sa prvýkrát v európskom prostredí objavila myšlienka obmedzenia štátnej moci právom. vývoj tejto predstavy rozhodne nebol lineárny a zažil obdobia renesancie i úpadky tejto myšlienky.

Ak hľadáme obdobie, od ktorého už vieme vystopovať kontinuitu k našej súčasnosti, tak je to ¹⁷⁾ O potrebe vládcov sa riadiť právom už síce písali svojho času aj Platón, aristoteles, Cicero alebo Plínius mladší¹⁸⁾, no podľa všetkého túto povinnosť vládcov videli hlavne v morálnej rovine - nie ako právne záväznú¹⁹⁾ a vynútiteľnú spoločnosťou.²⁰⁾ Nakoniec rímska právna teória (Ulpián) dospela k názoru, že cisár nie je viazaný zákonom - ani vlastným. Čokoľvek, čo cisár vytvára, má silu zákona.²¹⁾

Svoje pôvodné zákonodarné právomoci rímsky ľud údajne preniesol na princepa (cisára). K predstave o univerzálnom a záväznom obmedzení autority štátu právom antické myslenie zrejme nikdy nedospelo.²²⁾ Dominát mal evidentne charakter absolutistickej moci, kde cisár (aj rímsky štát) boli nad právom.²³⁾

Ak by sme aj hľadali nejaké staroveké korene základnej myšlienky právneho štátu, skôr než k antickej civilizácii sa môžeme obrátiť na a judaizmus, v ktorých tradícii sa zachovalo, ako hospodin trestal aj kráľov, ak porušili právo a morálne normy (kauza kráľa Dávida a Uriášovej ženy). v biblickej tradícii - ktorú v stredoveku poznal každý vzdelaný človek - bola taktiež zachovaná spomienka, ako aj bohom vyvolených starozákonných kráľov obmedzovali kňazi a proroci poukazovaním na boží zákon.²⁴⁾

A čo je hlavné, stredoveká európska civilizácia reálne nenadviazala na klasické grécko alebo republikánsky Rím, ale na kultúru neskororímsku s jej dominátom. Navyše, aj kresťanská politická filozofia v 3. - 5. storočí zdôrazňovala poslušnosť rímskemu štátu a jeho samovládcom.²⁵⁾ Žiadna kontinuita, napr. s politickým a právnym myslením antických mestských štátov, prosto neexistovala. Tradície antickej demokracie a komplexného rímskeho právneho myslenia museli byť "znovuobjavené" neskôr. zrejme len učenie augustína z hippa o dualizme božieho a pozemského štátu a predstavy pápeža gelasia I. z konca 5. storočia o nezávislej pápežskej moci azda predstavovali základ na nejaké obmedzenie moci cisárov a iných svetských vládcov.

V 6. storočí pápež gregor veľký (590 - 604) už takúto ambíciu mal. No evidentne to bolo v čase úpadku cisárskej moci na západe - teda v novej, vlastne už stredovekej mocenskej realite. (Rím bol síce podriadený rímskym cisárom sídliacim v Konštantinopole a tak súčasťou byzantskej ríše, no títo boli pomerne ďaleko a s malým vplyvom na reálny chod západnej cirkvi, o ktorej viac rozhodovali franskí, vizigótski a longobardskí vladári.)

Je vcelku možné, že niektoré predstavy o záväznosti práva aj pre vládcov a zákonodarcov sa vyskytli aj v hlbšej minulosti - napríklad v starovekom Egypte, avšak ich interpretácia je nejednoznačná.²⁶⁾

Zaujímavé by bolo analyzovať prípadné islamské vplyvy na právnoteoretické myslenie v 12. - 13. storočí v kresťanskej Európe - veď talianske univerzity od Severnej afriky a španielska neboli až tak ďaleko... v islamskej politickej a právnej ideológii je aj vládca podriadený islamskému právu, ktoré má božský pôvod a nemôže ho meniť. a jeho politická legitimita je striktne odvodená od miery, v akej on sám rešpektuje islamské právo.²⁷⁾

V našich pomeroch sa málo venujeme právnemu mysleniu germánskych kmeňov a bojovníckych družín na rozhraní staroveku a stredoveku. No v skutočnosti je pravdepodobné, že ideu obmedzenia kráľovskej moci právom do západorímskeho prostredia, kde sa presadil absolutistický dominát, vniesli práve germánski dobyvatelia. Má to svoju logiku. germánski náčelníci a prví králi neboli vnímaní ako neobmedzení vládcovia. Skôr ako vojenskí vodcovia alebo reprezentanti svojho kmeňa. Systém obyčajového práva im ani neumožňoval nejakú významnú legislatívnu činnosť a musela sa teda prispôsobiť právu, ktoré v danom spoločenstve reálne existovalo. Nemali ešte ani dostatočnú moc a aparát to zmeniť a zavies