Laclavíková, M., Švecová, A., Žena v stredovekom a novovekom Uhorsku.

Paradoxom pritom zostáva akýsi rozpor medzi tým, že na jednej strane šľachtičná ako príslušníčka privilegovanej vrstvy bola vo svojich právach obmedzená v porovnaní s mužom-šľachticom, ale zároveň na druhej strane tieto nevýhody mala mať kompenzované osobitnými inštitútmi vecného a dedičského práva, ktorým sa podrobne venujú autorky recenzovanej monografie.

Žien v porovnaní s mužmi sa totiž týkali napríklad iné vekové hranice postupného získavania právnej subjektivity, ale nikdy nie plnej spôsobilosti na práva a povinnosti a právne úkony. Žena-šľachtičná tak v uhorskom práve najmä nikdy nezískala spôsobilosť nadobúdať donačné majetky, bola zásadne v poručníctve svojho otca alebo manžela, a mala tiež obmedzenú procesnú spôsobilosť, hoci na druhej strane požívala osobitnú ochranu v trestnom práve a patril jej tiež súbor osobitných "ženských práv" - na ktoré sa autorky najviac zameriavajú.

Je však pritom pravdou, že i v uhorských dejinách predsa nájdeme príklady na ženy, ktoré sa z tohto všeobecného rámca vynímali a požívali osobitné postavenie - napríklad zastávali i sudcovské funkcie či samostatne spravovali svoje majetky a panstvá. Šlo pritom najmä o vdovy po magnátoch, ktorým sa občas podarilo vymaniť sa z obmedzení inak príznačných pre postavenie ženy v uhorskom práve. Zrejme i preto, že zväčša šlo o výnimočné prípady, autorky ich vo svojej monografii bližšie neanalyzujú. Za všetky príklady tu môžeme doplniť príklad z Varadínskeho registra z 13. storočia, ktorý až v štyroch prípadoch (75/1214, 79/1214, 97/1214 a 174/1217) zachytáva zmienku o žene-sudkyni menom "domina Eufemia"