Miestokráľ a audiencie v koloniálnom Peru (postavenie a činnosť dvoch vrcholných orgánov španielskej správy v Amerike 16. - 19. storočia na príklade stavu v miestokráľovstve Peru)

Španielska koloniálna nadvláda nad rôznymi časťami Ameriky sa začala slávnou Kolumbovou výpravou v roku 1492 a skončila stratou Kuby a Portorika vo vojne Španielska so Spojenými štátmi americkými v roku 1898. Vrcholné obdobie španielskej moci na americkom kontinente trvalo od prvej polovice 16. storočia do začiatku 19. storočia. V tomto období Španielsko ovládalo väčšinu územia Strednej a Južnej Ameriky i časť dnešného teritória Spojených štátov amerických. Tieto územia označovali Španieli v koloniálnom období - spolu s Filipínami a niektorými tichomorskými ostrovmi - ako Indie ().¹⁾ Správu tohto impéria považovaného za vlastníctvo kastílskeho kráľa²⁾ zabezpečovala sústava koloniálnych orgánov a inštitúcií.

Štruktúru španielskej koloniálnej správy od 16. storočia do začiatku 19. storočia tvorili orgány ústrednej správy sídliace v Španielsku a orgány sídliace v kolóniách. Najvyššou územnosprávnou jednotkou v rámci španielskej koloniálnej ríše bolo miestokráľovstvo. Ako prvé bolo v roku 1535 založené miestokráľovstvo Nové Španielsko (Nueva Espana) so sídlom v Mexiku. O sedem rokov neskôr zriadil španielsky kráľ Carlos I.³⁾ miestokráľovstvo Peru, ktorého hlavným mestom bola peruánska Lima. Ďalšie dve miestokráľovstvá v španielskej Amerike - Nová Granada () a Río de la Plata - vznikli až v 18. storočí. Na čele každého miestokráľovstva stál miestokráľ () - zástupca španielskeho kráľa. Miestokráli boli najvyššie postavenými úradníkmi v španielskej Amerike. Moc týchto vysokých hodnostárov však v rámci komplikovaného systému bŕzd a protiváh obmedzovali právomoci iných koloniálnych inštitúcií. Najvýznamnejšími z nich boli - kolegiátne orgány so súdnymi, administratívnymi i ďalšími právomocami.

Tento článok je venovaný postaveniu a činnosti oboch týchto vrcholných orgánov koloniálnej správy španielskej Ameriky v období 16. až 19. storočia. Štruktúra i právomoci správnych orgánov boli vo všetkých miestokráľovstvách španielskych Indií - napriek existencii určitých miestnych odlišností - v zásade jednotné. To platí aj pre inštitúcie miestokráľa a . Ich postavenie, právomoci a fungovanie si v tomto článku priblížime na príklade situácie v miestokráľovstve Peru.

Miestokráľovstvo Peru, ktoré v roku 1542 zriadil španielsky kráľ Carlos I.,⁴⁾ bolo vďaka svojmu nerastnému bohatstvu považované za najcennejšiu z amerických dŕžav španielskej koruny.⁵⁾ Hlavným mestom miestokráľovstva a sídlom jeho miestokráľa bola Lima. Okrem dnešného Peru k nemu patrila Panama a celé územie Južnej Ameriky s výnimkou Brazílie, Guayán, Venezuely a niektorých nekolonizovaných teritórií (napr. Patagónia, časť Amazónie a pod.). V 18. storočí sa po vzniku miestokráľovstiev Nová Granada a Rio de la Plata zredukovalo jeho teritórium približne na územie dnešného Peru a Chile. Po vypuknutí bojov obyvateľov Latinskej Ameriky za nezávislosť od Španielska začiatkom 19. storočia zostávalo miestokráľovstvo Peru relatívne dlho baštou španielskej moci v Južnej Amerike. Zaniklo po víťazstve bojovníkov za nezávislosť v dvadsiatych rokoch 19. storočia, keď ho nahradila nezávislá Peruánska republika.

Úrad miestokráľa () existoval v Španielsku už pred Ameriky. V Aragónskom kráľovstve menovali miestokráľov, aby vládli talianskym štátom patriacim Aragónsku na začiatku 15. storočia. Tento úrad zavedený kráľmi Aragónska sa ukázal byť veľmi užitočným pre nadvládu nad vzdialenými španielskymi kolóniami.⁶⁾ Titul miestokráľa bol udelený už Krištofovi Kolumbovi "pre všetky ostrovy a pevninu, ktoré objaví a získa".⁷⁾ Katolícki králi⁸⁾ Isabel Kastílska a Fernando Aragónsky však ešte pred koncom 15. storočia začali odbúravať Kolumbove výsady a pred jeho štvrtou výpravou v roku 1502 mu titul miestokráľa nepotvrdili. V oklieštenej podobe ho kráľ Fernando Aragónsky priznal v roku 1511 Kolumbovmu synovi Diegovi, a to pre ostrovy, ktoré Kolumbus sám objavil. Zriadenie úradov miestokráľa v Mexiku v roku 1535 a v Peru v roku 1542 však už bolo kvalitatívne niečím odlišným. Nemalo už charakter feudálneho privilégia, ale jeho cieľom bolo posilnenie kráľovského absolutizmu v koloniálnej správe, pričom predstavovalo vyvrcholenie procesu vytvárania štátnej, z metropoly riadenej administratívy v zámorských kolóniách.⁹⁾

z roku 1680,¹⁰⁾ ktorá sa postaveniu miestokráľov v španielskej Amerike podrobne venuje v zákonoch tretieho titulu svojej tretej knihy, zakotvuje existenciu tohto najvyššieho úradu v Peru slovami: ,¹¹⁾

Ako vyplýva aj z tohto normatívneho textu, miestokráli boli reprezentantmi, osobnými zástupcami španielskych panovníkov v peruánskom miestokráľovstve. Ich sídlom bola po celý čas existencie miestokráľovstva Lima. Bývali v paláci a preukazovala sa im podobná úcta ako na kráľovskom dvore.¹²⁾ Miestokráľ bol rešpektovaným hodnostárom, obklopený prepychom a vlastným dvorom, s pompou a dvorným ceremoniálom. Nemal však autoritu absolutistického vládcu ako kráľ. Ako už bolo spomenuté, vplyv miestokráľa zmierňovala moc audiencie a komplexný systém bŕzd a protiváh.¹³⁾ Obmedzenia a kontrola miestokráľa zo strany audiencie značne záviseli aj od osobnosti jednotlivých miestokráľov a tiež ¹⁴⁾ .¹⁵⁾

Miestokráľov Peru vyberal a menoval španielsky kráľ.¹⁶⁾ Právo navrhovať mu kandidátov na tento úrad patrilo Rade pre Indie.¹⁷⁾ Clarence H. Haring uvádza, že za miestokráľov vymenúvali členov najvznešenejších a najváženejších rodín v Španielsku.¹⁸⁾ Francisco José del Solar k tomu dodáva, že v polovici 18. storočia sa do tohto dôležitého úradu dostávali už aj príslušníci nižšej šľachty, buržoázie a úspešní vojaci.¹⁹⁾

Oficiálne funkčné obdobie miestokráľa bolo podľa údajov José Tamaya Herreru²⁰⁾ aj Francisca José del Solar²¹⁾ pôvodne šesťročné. V roku 1629 však bolo - ako uvádzajú Clarence H. Haring²²⁾ aj José Tamayo Herrera²³⁾ - stanovené na tri roky. Trojročné funkčné obdobie miestokráľa nájdeme aj v z roku 1680. Táto norma sa však takmer nikdy nedodržala. Väčšina miestokráľov vládla dlhšie obdobie a tento stav pretrvával aj v období panovania Bourbonovcov.²⁴⁾

Údaje o celkovom počte miestokráľov, ktorí vládli Peru, sa v odbornej literatúre rozchádzajú. Clarence H. Haring²⁵⁾ a Bohumír Roedl²⁶⁾ hovoria v tejto súvislosti o 41 miestokráľoch. Na rozdiel od nich uvádzajú Francisco José del Solar,²⁷⁾ José Tamayo Herrera²⁸⁾ a Enrique Docafe²⁹⁾ ako celkový počet 40 miestokráľov. Príčinou tejto disproporcie je skutočnosť, že arcibiskup Charcasu Diego Morcillo Rubio de Aunón zastával tento post dvakrát. V roku 1716 bol päťdesiat dní dočasným miestokráľom a v rokoch 1720 - 1724 zastával funkciu riadneho miestokráľa Peru. Bohumír Roedl (a zrejme aj Clarence H. Haring) ho v dôsledku toho do počtu miestokráľov zaradil dvakrát, zatiaľ čo Francisco José del Solar, José Tamayo Herrera a Enrique Docafe správne len jedenkrát. Z uvedených skutočností teda jednoznačne vyplýva, že miestokráľovstvu Peru vládlo 40 miestokráľov.

Miestokráľ Peru mal rozsiahle právomoci. Bol súčasne guvernérom (), t.j. politickým správcom, generálnym kapitánom zabezpečujúcim vojenské záležitosti, preziden tom audiencie, vykonávateľom kráľovského patronátu nad cirkvou³⁰⁾ (vicepatrónom) a najvyšším správcom kráľovských financií.³¹⁾

Miestokráľ vykonával funkciu guvernéra v obvode limskej a bol tiež guvernérom prezidencií³²⁾ Charcas a Quito, ktoré boli z tohto obvodu vyčlenené v druhej polovici 16. storočia. z roku 1680 to normatívne ustanovuje v šiestom zákone tretieho titulu svojej tretej knihy: .³⁴⁾ Z titulu svojich politických právomocí miestokráľ rozhodoval o vykonávaní zákonov, poskytoval v mene kráľa rôzne práva (na vlastníctvo pôdy, zakladanie podnikov, atď.), udeľoval alebo rušil ,³⁵⁾ potvrdzoval obecné voľby, stanovy cechov, rozhodoval o vykonávaní verejných prác, dozeral na zásobovanie, vydával podriadeným orgánom inštrukcie na plnenie rôznych úloh a riadil aj politiku voči Indiánom.³⁶⁾ Obzvlášť sa mal starať o dobro Indiánov a venovať sa dva alebo tri dni za týždeň niekoľko hodín posudzovaniu indiánskych žiadostí. Menoval väčšinu nižších koloniálnych funkcionárov - svetských aj cirkevných.³⁷⁾

Miestokráľ bol z titulu svojej funkcie automaticky prezidentom audiencie v Lime. V z roku 1680 sa o tom dočítame: