Približne po roku od vydania Rozhádzanej republiky1 prišla na knižný trh ďalšia monografia od Radoslava Procházku, ktorá nesie názov Kráľ otec. Podobne ako predchodkyňa, aj táto kniha odborovo zapadá do priestoru medzi ústavné právo a politické vedy, čomu zodpovedá aj jej základná štruktúra. Procházka si vo svojej novej knihe kladie ústrednú otázku Načo nám je prezident?, pričom v prvej časti knihy odpovedá ústavnoprávnym rozborom kompetencií prezidentského úradu, kým v časti druhej kriticky komentuje pôsobenie osôb, ktoré tento úrad zastávali od vzniku samostatnej republiky až doteraz. Pozrime sa na hlavné kontúry Procházkovej odpovede trochu detailnejšie.
Prezidentská funkcia je koncipovaná na základe dvoch vzájomne protirečivých prvkov. Prvý, monarchický, spočíva v skutočnosti, že prezident reprezentuje štát ako jeho hlava, ako najvyšší monokratický orgán, ktorý zabezpečuje riadny chod ostatných ústavných orgánov. Druhý je princíp ústavnosti, ktorý podriaďuje moc prezidenta vláde ústavy. V úvodnej kapitole si Procházka všíma, že napriek prudkej dynamike ústavnoprávneho vývoja na našom území každá naša ústava zakotvovala úrad prezidenta ako vrchol inštitucionálnej pyramídy štátu. Táto nominálna kontinuita je čiastočne sprevádzaná aj kontinuitou reálnou, konkrétne v oblasti zahraničných vzťahov, kde sa prezident vždy chápal ako najvyšší predstaviteľ štátu. Smerom dovnútra postavenie prezidenta variovalo v závislosti od jeho vzťahov k vláde a parlamentu, čo je téma ďa