Procházka, R., Kráľ otec. Od Kováča po Kisku alebo načo nám je prezident? Bratislava: N Press, 2019, 191 s.

             Približne po roku od vydania Rozhádzanej republiky¹ prišla na knižný trh ďalšia monografia od Radoslava Procházku, ktorá nesie názov Kráľ otec. Podobne ako predchodkyňa, aj táto kniha odborovo zapadá do priestoru medzi ústavné právo a politické vedy, čomu zodpovedá aj jej základná štruktúra. Procházka si vo svojej novej knihe kladie ústrednú otázku Načo nám je prezident?, pričom v prvej časti knihy odpovedá ústavnoprávnym rozborom kompetencií prezidentského úradu, kým v časti druhej kriticky komentuje pôsobenie osôb, ktoré tento úrad zastávali od vzniku samostatnej republiky až doteraz. Pozrime sa na hlavné kontúry Procházkovej odpovede trochu detailnejšie.

            Prezidentská funkcia je koncipovaná na základe dvoch vzájomne protirečivých prvkov. Prvý, monarchický, spočíva v skutočnosti, že prezident reprezentuje štát ako jeho hlava, ako najvyšší monokratický orgán, ktorý zabezpečuje riadny chod ostatných ústavných orgánov. Druhý je princíp ústavnosti, ktorý podriaďuje moc prezidenta vláde ústavy. V úvodnej kapitole si Procházka všíma, že napriek prudkej dynamike ústavnoprávneho vývoja na našom území každá naša ústava zakotvovala úrad prezidenta ako vrchol inštitucionálnej pyramídy štátu. Táto nominálna kontinuita je čiastočne sprevádzaná aj kontinuitou reálnou, konkrétne v oblasti zahraničných vzťahov, kde sa prezident vždy chápal ako najvyšší predstaviteľ štátu. Smerom dovnútra postavenie prezidenta variovalo v závislosti od jeho vzťahov k vláde a parlamentu, čo je téma ďalších dvoch kapitol.

             V druhej, rozsahom najväčšej kapitole Procházka rozoberá vzťah prezidenta k vláde. Kým vláda disponuje parlamentnou väčšinou, ide skôr o vzťah kooperácie. Keď však vláda vzniká alebo zaniká, postavenie prezidenta sa posilňuje, čo generuje aj väčšie inštitucionálne napätie. Pri popise menovacích právomocí prezidenta vo vzťahu k vláde autor rozlišuje medzi viacerými scenármi a štádiami, pričom dospieva okrem iného aj k takému záveru, že v situácii, keď vláda nevzniká bezprostredne po voľbách, môže prezident poveriť zostavením vlády niekoho, kto bude mať jeho osobnú dôveru, hoci (pravdepodobne) nebude mať dôveru parlamentu. Ide o „supra-premiérsku cestu“, v ktorej rámci sa „z hlavy štátu stáva zároveň faktická hlava výkonnej moci“.² Ďalším priestorom, v ktorom by mohla hlava štátu uplatňovať svoju vlastnú politickú agendu, je oblasť zahraničných vzťahov. Sebavedomejší prezident by mohol trvať napríklad na tom, aby na samitoch EÚ zastupoval krajinu on, a nie predseda vlády, ako to bolo doteraz.³

             Vzťah prezidenta a parlamentu je v porovnaní s tým predošlým menej intenzívny. Tomu zodpovedá aj popisnejší ráz tretej kapitoly, v ktorej sa čitateľ dočíta o suspenzívnom vete prezidenta, o jeho právomoci napadnúť ústavnosť zákonov na ústavnom súde či o jeho práve prednášať v parlamente správy o stave republiky. Vzájomné kreačné právomoci, t. j. právo prezidenta rozpustiť parlamen