Radoslav Procházka, Ľuda sudcovia v konštitučnej demokracii.

Čitateľské publikum sa po práci Radoslava Procházku Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii v niečom stmelí i rozdelí. Viacúrovňová (ne)súdržnosť a ďalšie (pre)rozdelenia i dišputy, no sotva nepovšimnutosť či letargia, budú pravdepodobne sprievodnými javmi konzistencie tohto trojramenného textu predoslaného autorsky úvodným slovom, podľa ktorého "(...) z metodologického hľadiska nie je táto kniha "vedou" stricto sensu, najmä v poslednej kapitole nie". (Treba také prúdenie, ktoré prípadne v západnejších končinách býva prednášané aj ako politická a morálna filozofia, vari vyprevadiť z vedeckého prostredia?)

K problémom patrí teda vlastne už charakteristika , v zmysle ktorej napríklad iba "prvá kapitola štruktúrou argumentu a použitým pojmoslovím predpokladá právne vzdelanie alebo intenzívny záujem o ústavnoprávny diskurz", kým "zvyšné dve by mali byť prístupné aj čitateľom bez orientácie v nuansách ústavnej úpravy, či jej výkladu a aplikácie." Rébus starostlivosti o demokratické základy (s ktorým čitateľské spoločenstvo je tak či onak konfrontované) snáď spočíva však práve v tom, že aj tie ďalšie s ich vybranými, no i pomenovanými podkapitolami implikujú prinajmenej akútakú osvetu. Inak totiž na ich účet možno hoci hromsky pobesedovať a rovno poriešiť aj ďalšie Procházkove texty a zaklúčiť i tak, že je jedno, kto a čo a kde rozhoduje, keď