Mgr. Nikola Pacalajová, PhD.

Článok sa zaoberá zabezpečením budúcej pohľadávky záložným právom k nehnuteľnosti. V právnej teórii a praxi sa možno stretnúť s dvomi rozličnými prístupmi k otázke okamihu vzniku záložného práva zabezpečujúceho budúcu pohľadávku, pričom rozpornosť týchto prístupov vychádza predovšetkým z odlišného ponímania zásady akcesority. Autorka v článku prezentuje názor, že na zásadu akcesority v tomto kontexte nemožno nazerať „čiernobielo“, a teda že sa buď absolútne uplatňuje alebo neuplatňuje. V prípade zabezpečenia budúcich pohľadávok určitého druhu si kladie otázku, či je to v zmysle právnej úpravy de lege lata vôbec možné. The paper deals with the securing of a future claim by lien on real estate. In legal theory and practice, two different approaches can be encountered to the question of the moment of the creation of the lien securing the future claim, while the contradiction of these approaches is based primarily on a different understanding of the principle of accessory. In the paper, the author presents the opinion that the principle of accessory cannot be seen as “black and white” in this context, and that it is either absolutely applied or not applied. In the case of securing future claims of a certain type, the author asks herself whether it is at all possible under de lege lata legislation.

Článok sa zaoberá inštitútom zákonného záložného práva vlastníkov bytov a nebytových priestorov v intenciách zákona č. 63/2019 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 1.4.2019 novelizoval § 15 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (zákon č. 182/1993 Z.z.). Dikcia zákona bola precizovaná spôsobom zodpovedajúcim potrebe odstránenia aplikačnej praxe, ktorá potláčala až negovala pôvodnú funkciu zákonného záložného práva vlastníkov. Autorka sa však v článku venuje aj predchádzajúcej právnej úprave a jej výkladu, ktorý v praxi (nie úplne odôvodnene) vyvolával interpretačné spory a podnietil tak normatívnu zmenu. The paper deals with the institute of the statutory lien of the owners of apartments and non-residential premises in accordance with Act No. 63/2019 coll., amending § 15 of the Act No. 182/1993 Coll. on the ownership of apartments and non-residential premises with effect from 1 April 2019.The wording of the act has been refined in a manner commensurate with the need to eliminate the application practice, which suppressed the original function of the legal lien of the owners. The author also deals with the previous legislation and its interpretation, which in practice (not quite justified) caused interpretative disputes and caused a change in the legal diction.