Článok sa zaoberá uznesením veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1VCdo/6/2019, zo 7. októbra 2020, ktoré nadväzuje na nález Ústavného súdu SR z 11. júla 2018, sp. zn. II.ÚS 152/2018. Javí sa však, že Najvyšší súd SR reagoval len na jedno z vytýkaných pochybení.Vo zvyšku sa zameral na otázku, ktorá mala pre dovolanie len podružný význam. Vyriešenie celej veci presunul na odvolací súd a odmietol sa ňou zaoberať. Tým však vydal rozhodnutie, ktoré so zreteľom na jeho záväznosť môže pri jeho aplikácii vyvolať negatívne dôsledky.Autor sa v závere prikláňa ku kritickým hlasom voči činnosti veľkého senátu.
BARDAČ, R.: Posudzovanie právoplatnosti rozhodnutia v inej veci; Justičná revue, 73, 2021, č. 6-7, s. 883 - 890.
The article analyses resolution of the Grand Chamber at the Civil Law College of the Supreme Court of the Slovak Republic, case file no. 1VCdo/6/2019 of 7 October 2020 that is a follow-up of finding of Constitutional Court of the Slovak Republic of 11 July 2018, case file no. II. ÚS 152/2018. However, it seems that the Supreme Court only referred to one of the objected cases of misconduct. In the remaining part, it focused on the matter that was of secondary nature for the review. It forwarded the entire case to the appellate court and refused handling it. However, by doing so, it issued the decision that, due to its binding nature, can cause negative consequences in its application. In the conclusion, the author joined critical voices against activities of the grand chamber.
1 Úvod
Rekodifikácia civilného procesu, vykonaná zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "C. s. p."), priniesla aj zavedenie inštitútu veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "Najvyšší súd"). Literatúra uvádza, že
"veľký senát svojim obsahom predstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 CSP a normatívne pokrýva prípady, ak sa senát najvyššieho súdu mieni odkloniť od konštantnej judikatúrnej línie najvyššieho súdu.
1)
Avizovala, že sa môže stať
"jedným zo štýlotvorných prvkov slovenskej judikatúrý
.
2)
Literatúra však čoskoro začala upozorňovať aj na nedostatky. Tie sa týkali kreácie veľkého senátu,
3)
ale najmä decíznej stránky jeho činnosti. Poukazuje sa na nízky počet rozhodnutí, či skôr zjednocujúcich výkladov, na vnútorne rozporný spôsob rozhodovania (preferencia kasačného pred meritórnym riešením veci), na premenlivosť zloženia senátu, na nedostatky právnej úpravy.
4)
V tomto príspevku sa venujeme
uzneseniu veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu zo 7. októbra 2020, sp. zn. 1VCdo/6/2019
(ďalej len "Uznesenie"), z hľadiska oprávnenosti týchto kritických hlasov.2 Uznesenie zo 7. októbra 2020, sp. zn. 1VCdo/6/2019
V krátkosti priblížime meritum veci. Poručiteľka pred smrťou darovala dvom maloletým deťom nehnuteľnosť. Darovaciu zmluvu dňa 25. novembra 1992 za maloleté deti podpísala rodinná známa poručiteľky (tá mala byť neskôr ustanovená za opatrovníčku pre daný úkon). Následne obe menované podali návrh na ustanovenie opatrovníčky a schválenie darovacej zmluvy poručenským súdom. Poručenský súd rozsudkom zo 7. decembra 1992 ustanovil navrhnutú opatrovníčku na vykonanie právneho úkonu a súčasne schválil darovaciu zmluvu. Všetci účastníci sa vzdali práva podať odvolanie. Rozsudok poručenského súdu bol súdom doručovaný kolíznemu opatrovníkovi, opatrovníčke maloletých účastníkov (rodinná známa