Prvky policajného štátu v právnom poriadku SR

"Pojem totalitárny štát sa často používa v súvislosti s najnovším úsekom dejín. Spravidla je spätý s 20. storočím - so stalinistickým Ruskom a s hitlerovským Nemeckom. Črty tohto typu štátu by sa však dali nájsť aj v oveľa skorších obdobiach. Vo všeobecnosti sa spravidla uvažuje o dvoch podtypoch totalitárneho štátu: o policajnom štáte spätom s 18. a 19. storočím a o modernom totalitárnom štáte."¹⁾

Formy totalitárneho štátu v takomto ponímaní zrastajú s historickými obdobiami, ktoré patria minulosti. , aj totalitárny štát patrí minulosti. Právni teoretici, ale aj politológovia, sociológovia či filozofi maľujú zjednodušený, optimistický ružový výhľad do budúcnosti. Ide o mimoriadne nebezpečnú tézu, ktorá otvára potenciál príležitosti pre bližšiu aj vzdialenejšiu budúcnosť. Totalitárny štát vo všetkých známych podobách predstavuje formu vlády. Tá má charakteristické črty založené na podľahnutí túžbe po moci na strane osôb, ktoré sa usilujú o získanie verejnej moci a po jej nadobudnutí ju bezostyšne zneužívajú čoraz násilnejšími metódami vládnutia.

Tyranská či totalitná forma vlády môže mať rôzne podoby, ku ktorým sa v 20. storočí zaradil fašistický, resp. nacistický štát aj socialistický štát. Oba tieto typy štátu vo svojej činnosti využívali aj ozbrojené zložky, čím sa približovali a prelínali s policajným štátom.

Policajný štát nemožno vnímať zjednodušene ako štát zvole ozbrojených zložiek štátu a brutálneho násilia, v ktorom existuje ozbrojená organizácia jednej politickej strany, ako to bolo v Nemecku v čase nacizmu (oddiely SA) alebo v Československu v ére socializmu ("ozbrojená päsť robotníckej triedy" - Ľudové milície). Taká forma výkonu štátnej moci je iba extrémnou podobou policajného štátu. Možno ju označiť za nezlučiteľný protiklad k demokratickému štátu založenom na kontrole vládnutia "zdola", obyvateľstvom štátu, ktoré v pravidelne sa opakujúcich voľbách znovu ustanovujú zastupiteľský zbor vybavený právomocou prijímať zákony.

Policajný štát môže existovať aj v umiernenejšej podobe, kde je deľba moci menej narušená v prospech ozbrojených zložiek štátu.

V zásade žiaden moderný štát nevie odolať pokušeniu použiť či používať metódy policajného štátu. Tomu sa spoločnosť nevie vyhnúť, tomu spoločnosť nevládze zabrániť. Používanie metód policajného štátu má medze, za ktorými demokratický štát prestáva byť demokratickým štátom a mení sa na policajný štát.

K policajnému štátu možno priradiť vojenskú diktatúru či štátny terorizmus. Medzi všetkými tromi pojmami možno viesť čiaru podľa intuitívneho rozlíšenia. Vojenskou diktatúrou možno pomenovať formu vlády za policajným štátom, teda prekonávajúcou zlo policajného štátu vyššou mierou násilia a brutality. Možno však tiež tvrdiť, že tak vojenská diktatúra, ako aj štátny terorizmus predstavujú metódy vládnutia v policajnom štáte.

Nemá význam rozlišovať typy štátu podľa mocenských zložiek, ktoré štát ovládajú. Vojenskú diktatúru možno uviesť na spoločný menovateľ s vládou spravodajských a tajných služieb aj s vládou polície. Vo všetkých týchto prípadoch možno hovoriť o policajnom štáte.

Pre policajný štát charakteristické je vyčlenenie mocenských zložiek z medzí právneho poriadku. V policajnom štáte činnosť mocenských zložiek štátu buď nie je vôbec právne upravená, alebo je iba veľmi nedostatočne právne upravená. Ďalším znakom policajného štátu je, že mocenské zložky neoprávnene, bez zmocnenia ústavou či aspoň zákonom vydávajú vlastné zdanlivo všeobecne záväzné právne predpisy, ktorých dodržiavanie vynucujú kvázi právnymi prostriedkami.