Cui bono? (Nespravodlivá rovnováha v povinnom očkovaní z vôle Ústavného súdu SR)

V praktickej ochrane ústavnosti prevažujú politické záujmy. Ak sa Ústavný súd SR dotkne politicky senzitívnej otázky, rozhodnutie je podrobené dôraznej kritike bez ohľadu na jeho skutočnú kvalitu. Ak je rozhodnutie politicky nezaujímavé, unikne kritike, nech je, aké je. Tak je to aj v prípade rozhodovania o ústavnosti povinného očkovania, ktoré svojím návrhom vyvolal Krajský súd v Nitre. Ústavný súd SR návrh zamietol. Povinné očkovanie je nekompromisne v súlade s Ústavou SR. S prihliadnutím na závažnosť sporu, ktorú Ústavný súd SR nedocenil, a preto zľahčil, nezaškodí pozrieť sa na samé rozhodnutie bez ružových okuliarov.

Základným prameňom práva pre povinné očkovanie je zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ustanovuje, že opatreniami na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení podľa § 12 ods. 2 písm. d) sú o. i.

- osobitné a mimoriadne očkovanie,

- očkovanie pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách,

- očkovanie pred cestou do zahraničia,

- očkovanie osobitných skupín obyvateľstva.

Zákon č. 355/2007 Z.z. v § 62 ustanovuje v taxatívnom výpočte rad splnomocnení pre Ministerstvo zdravotníctva SR na vydanie všeobecne záväzných predpisov. Medzi nimi je aj splnomocnenie na ustanovenie podrobností o prevencii a kontrole prenosných ochorení (§ 62 písm. a/). Ministerstvo zdravotníctva SR uplatnilo toto splnomocnenie vydaním vyhlášky č. 585/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení vyhlášky č. 544/2011 Z.z.

Pri pohľade na dlhoročnú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR sa od začiatku konania o súlade platnej právnej úpravy povinného očkovania s ústavou zdalo samozrejmé, že verdiktu o porušení Ústavy SR sa nemôže vyhnúť podzákonná úprava Ministerstva zdravotníctva SR.

Ústavný súd SR rozhodol, že úpravu podmienok, rozsahu a spôsobu poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti nemožno uskutočniť vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR,¹⁾ a to ani za predpokladu, že zákon ustanovuje splnomocnenie na vydanie takej úpravy podzákonným všeobecne záväzným právnym predpisom.²⁾

Ústavný súd SR rozhodol aj o tom, že lehota na vykonanie prerušenia tehotenstva predstavuje natoľko podstatnú otázku zákonnej úpravy, že musí byť upravená iba zákonom, a preto je úprava podzákonnou normou vylúčená.³⁾ "(...) ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 2 ods. 3 napadnutej vyhlášky vybočilo z medzí zákona, lebo ministerstvo nevydalo v tomto ustanovení vyhlášku v rámci medzí ustanovených zákonom a na základe splnomocnenia § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva."⁴⁾ Takto ústavný súd odôvodnil, prečo ústave odporuje povolenie interrupcií z genetických príčin do 24. týždňa veku plodu.

V prípade povinného očkovania ten istý ústavný súd odrazu zistil, že úprava povinného očkovania vykonávacím všeobecne záväzným právnym predpisom je ko