Nové ustanovenie § 152 ods.5 Zákonníka práce vs. vybrané princípy ústavného a súkromného práva

Uvedené ustanovenie novely znie:

Dané ustanovenie, keďže ide o nóvum v právnom poriadku, sme sa rozhodli podrobiť kritickému hodnoteniu z dvoch relevantných rovín, ktoré sú vzájomne prepojené. Následne je aj celý príspevok rozdelený do dvoch osobitných častí a zároveň každá časť obsahuje závery. Prvú časť tvorí ústavnoprávne hľadisko, pretože ústavné právo výrazne determinuje a vplýva na právo podústavné (jednoduché); a ak podústavné právo nespĺňa požiadavky a hodnoty práva ústavného (najmä ľudské práva), nemôže byť právom záväzným. K tomu je samozrejme potrebný negatívny výrok ústavného súdu vo forme nálezu. Príspevok v druhej časti následne analyzuje predmetné ustanovenia ZP prevažne z pohľadu súkromného práva, pričom formuluje odpovede na tri okruhy otázok - (1) povaha analyzovanej právnej normy, (2) na aké právne vzťahy uvedená právna norma dopadá a nakoniec (3) ako treba vykladať jazykové spojenie "poplatok za stravovacie služby" obsiahnuté v norme. Obe časti sú zakončené vlastnými závermi vyplývajúcimi z vykonaných analýz a myšlienkových úvah, ktoré sa však dopĺňajú a spolu vyjadrujú jeden celok a súbor námietok voči tejto právnej regulácii. V závere sme sa rozhodli uviesť aj možnosti, ako daný riešiť. V súlade s plánom teraz nasleduje prvá časť, ktorá je venovaná problematike ústavného práva.

Uvedenú novelu rozoberieme najprv z formálnej a následne z materiálnej stránky, pričom následne sa ešte raz vrátime k procesnej stránke. Zameriame svoju pozornosť na to, či spĺňa ústavné a zákonné predpoklady, aby mohla byť záväzným právom, keďže aj zákonodarca je viazaný na prvom mieste ústavou a v nej obsiahnutom princípe právneho štátu či už pri prijímaní nových zákonov, ktorými reguluje dosiaľ neupravenú oblasť sociálnej reality alebo pri prijímaní zákonov, ktorými sa mení alebo dopĺňa už existujúca zákonná úprava.

Doplnenie a zmenu

Stalo sa tak v druhom čítaní po obdržaní súhlasu a zároveň podpisov 15 ďalších poslancov v zmysle § 82 ods. 2 rokovacieho poriadku. Ich súhlas nebol ani následne odvolaný, čím ani zákonná domnienka o späťvzatí doplňujúceho návrhu nemohla byť uplatnená (§ 82 ods. 2 rokovacieho poriadku). Ako vyplýva z informácií na stránke NR SR, návrh bol podaný 11. júla 2011 a následne (pravdepodobne) rozdaný ostatným poslancom. Predmetný návrh bol schválený nasledujúci deň (12. júla 2011) pomerom hlasov: 76 hlasov za, 4 proti, 61 poslancov sa zdržalo, 1 nehlasoval a 8 nebolo prítomných na schôdzi NR SR. Z temporálneho hľadiska, ktoré zdôrazňuje aj rokovací poriadok, čas medzi podaním a hlasovaním o návrhu, ktoré sa môže uskutočniť najskôr nasledujúci deň (§ 83 ods. 4 rokovacieho poriadku), bol dodržaný. Inými slovami, (1) hlasovanie o pozmeňujúcom a doplňujúcom poslaneckom návrhu; (2) ktorý bol poslancom rozdaný; (3) sa vykonalo na druhý deň po ich rozdaní.

Konkludujúc, v časti procesu prijímania predmetnej právnej úpravy (§ 152 ods. 5 ZP) formálne požiadavky stanovené v rokovacom poriadku NR SR a ústave formálne splnené boli. Opätovne sa k legislatívnemu procesu ešte vrátime, avšak až po analýze obsahovej časti, keďže skutočnosť naplnenia formálnych znakov v materiálne chápanom právnom štáte, sama o sebe, stačiť nemôže.