„[...] prijatie určitých významných rozhodnutí alebo uskutočnenie právnych úkonov v spoločnosti úpadcu bolo výslovne podmienené predchádzajúcim písomným súhlasom žalobcu, ktoré by inak boli výlučne v kompetencii valného zhromaždenia úpadcu. Takýmto spôsobom sa žalobca nepriamo dostáva do pozície rovnajúcej sa právnej pozícii väčšinového akcionára. Takto dohodnuté podmienky a obmedzenia úpadcu, aj keď len na účely zabezpečenia uspokojenia pohľadávky, sa javia odvolaciemu súdu vzhľadom na existenciu ďalších zabezpečovacích inštitútov (záložných zmlúv), ktoré boli v prospech žalobcu ako veriteľa uzavreté, za postup, ktorý umožňuje uplatňovanie kvalifikovaného vplyvu na právnickú osobu bez ohľadu na tvrdenia žalobcu, že v danom prípade išlo o štandardný spôsob nevybočujúci z rámca daného všeobecnou praxou úverových inštitúcií.“
So značným počtom vedených konkurzov je spojený niekoľkonásobne vyšší počet v nich vymáhaných pohľadávok. Mnohé z týchto pohľadávok pritom patria bankám, ktoré v rámci predmetu svojej činnosti poskytujú (ako veritelia) svojim klientom (dlžníkom) rôzne formy financovania.
Pri poskytovaní financovania je súčasťou praxe bánk zabezpečovanie svojich pohľadávok,4 ako aj využívanie rôznych zmluvných dojednaní oprávňujúcich banku monitorovať činnosť dlžníka5 alebo podmieňujúcich uskutočnenie vybraných úkonov dlžníka ingerenciou zo strany banky6 (ďalej aj „zabezpečovacie nástroje“).
Zabezpečovacie nástroje majú z titulu svojej povahy slúžiť na ochranu a dosiahnutie uspokojenia pohľadávok banky, pričom logicky možno predpokladať, že čím rizikovejšie je pre banku poskytnutie určitého financovania (vzhľadom napr. na bonitu klienta, výšku alebo účel financovania), tým je rozsah bankou požadovaných zabezpečovacích nástrojov väčší.7
Ako logický sa v danej súvislosti javí predpoklad, že čím viac zabezpečovacích nástrojov banka voči dlžníkovi má, tým je jej postavenie ako veriteľa silnejšie a očakávanie uspokojenia jej pohľadávok vyššie.
V tomto príspevku glosovaný rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4 CoKR 27/2018 z 27. 2. 20198 však ukazuje, že v situácii, keď sa dlžník banky stane úpadcom v konkurze, predpoklad podľa predchádzajúceho odseku nemusí platiť. Krajský súd totiž zo zabezpečovacích nástrojov vyvodil existenciu spriaznenosti financujúcej banky s dlžníkom podľa § 9 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“ alebo „ZKR“) s následkami neprihliadania v konkurze na žiaden zo zabezpečovacích nástrojov predstavujúcich zabezpečovacie právo v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii9 a uspokojenia pohľadávok banky v konkurze len ako podriadených pohľadávok.10
Z odôvodnení glosovaného rozsudku a ním potvrdeného rozsudku Okresného súdu Košice I vyplýva, že financujúca banka poskytla dlžníkovi úver prevyšujúci sumu 150 miliónov eur, pričom na zabezpečenie pohľadávok banky z daného úveru boli dojednané, okrem iného, zabezpečovacie nástroje vo forme zmluvného podmienenia niektorých úkonov dlžníka predchádzajúcim súhlasom banky,11 ako aj vo forme záložného práva na akcie emitované dlžníkom a akcionárom dlžníka. V rámci uzatvorených záložných zmlúv zriaďujúcich záložné právo na akcie bolo, okrem iného, dohodnuté, že v prípade porušenia zmluvných záväzkov dlžníka voči banke a splnenia ďalšej podmienky spočívajúcej v oznámení zo strany banky bude banka oprávnená využiť tzv. Step-in, teda vykonávať akcionárske práva vyplývajúce zo založených akcií.
Z odôvodnenia glosovaného rozsudku a ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že banka nikdy dohodnuté Step-in oprávnenie nevyužila, teda nikdy nepristúpila k výkonu akcionárskych práv vyplývajúcich zo založených akcií, ale napríklad odsúhlasovala a stanovovala podmienky pre predaj zálohu a vzdanie sa svojho záložného práva, v rámci čoho, okrem iného, požadovala prednostné použitie výťažku z predaja zálohu na uspokojenie svojich splatných pohľadávok.
Dojednané zabezpečovacie nástroje a konanie banky, ako sú v stručnosti popísané v tejto časti príspevku, krajský súd v glosovanom rozsudku vyhodnotil ako skutočnosti zakladajúce a preukazujúce priamy aj nepriamy vplyv financujúcej banky na riadení dlžníka,12 ktorý sa stal úpadcom v konkurze. Na základe takto vyhodnoteného vplyvu financujúcej banky krajský súd ďalej v glosovanom rozsudku uzavrel, že banka je spriaznenou osobou úpadcu