I. Rozširovanie zmluvnej zodpovednosti aj na škodu, ktorá vznikla tretej osobe, je možné iba výnimočne, ak identita, resp. vymedzenie a ochrana tretej osoby museli byť druhej strane pri uzatváraní zmluvy známe.
II. Banka, ktorá zmluvou so svojím klientom prevzala na seba povinnosť trvalými príkazmi klienta hradiť záväzky tretej osoby, môže niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú tejto osobe iba vtedy, ak pri uzavretí zmluvy s klientom mohla rozumne predpokladať, že práva tretej osoby môžu byť dotknuté porušením tejto povinnosti.
1. Glosovaný rozsudok sa týka zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnou realizáciou bankového príkazu. Podľa súdmi zisteného skutkového stavu uzavrela družka žalobcu s bankou zmluvu o bežnom účte. Z tohto bežného účtu mali byť na základe trvalého príkazu realizované platby poistného podľa poistnej zmluvy, ktorú s poisťovňou uzavrel druh majiteľky účtu. V dôsledku technickej chyby na strane banky však neboli platby poistného poisťovni poukázané. Keď nastala poistná udalosť, poisťovňa z dôvodu neplatenia poistného plnila len v časti. Keďže v dôsledku zavinenia banky nevznikol druhovi majiteľky účtu nárok na poistné plnenie v plnom rozsahu, uplatnil si voči banke nárok na náhradu škody. Okresný súd žalobu zamietol primárne preto, lebo žalobca nebol zmluvným partnerom banky a nebol tak aktívne legitimovaným, navyše jeho nárok bol premlčaný. Krajský súd odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.1 Žalobcom podané dovolanie najvyšší súd zamietol glosovaným rozsudkom.
2. Glosovaný rozsudok najvyššieho súdu je výnimočný tým, že po prvýkrát skúmal najvyšší súd možnú zmluvnú zodpovednosť zmluvnej strany voči tretej osobe a formuloval jej podmienky. Priblížil sa k tomu, čo je v európskom diskurze označované ako koncept zmluvy s ochranným účinkom na tretie strany a je diskutované najmä v nemeckom, rakúskom či švajčiarskom práve a po rekodifikácii aj v českom práve.
3. Koncept zmluvy s ochranným účinkom na tretie strany má svoj pôvod v nemeckom práve (Vertrag mit Schutzwirkung für Dritte). Nemecké právo prísne rozlišuje medzi zmluvnou zodpovednosťou za škodu a deliktnou, resp. mimozmluvnou zodpovednosťou za škodu. Deliktná zodpovednosť za škodu je v nemeckom práva považovaná za nedostatočnú – rozsah chránených statkov je obmedzený a, okrem iného, sa nenahrádza ani čistá majetková škoda. Okrem toho, zodpovednosť za pomocníka je vystavaná na princípe zavinenia pri výbere a dohľade nad pomocníkom (culpa in eligendo).2 Už krátky čas po prijatí nemeckého občianskeho zákonníka sa pociťoval deficit ochrany deliktným právom, a tak sa doktrína aj právna prax snažili tento deficit kompenzovať rozšírením zmluvnej zodpovednosti. Zmluvná zodpovednosť za škodu sa tak začala uplatňovať aj v predzmluvnom štádiu (culpa in contrahendo) a tiež prekročila zmluvné strany a za určitých podmienok ňou boli chránené aj tretie osoby, ktoré neboli zmluvnou stranou (zmluva s ochranným účinkom na tretie osoby). Prostredníctvom konceptu zmluvy s ochranným účinkom pre tretie osoby sa nárok na náhradu škody spôsobenej porušením zmluvy priznáva aj tretej osobe, ktorá síce nie je zmluvnou stranou, ale vzhľadom na podobné postavenie je rovnako ochrany hodná ako zmluvné strany. Namiesto nedostatočnej ochrany tejto osoby deliktným právom sa tak poskytla ochrana prostredníctvom zmluvnej zodpovednosti za škodu.
Inštitút zmluvy s ochranným účinkom na tretie osoby bol v nemeckom práve artikulovaný už na začiatku 20. storočia v rozhodnutí Ríšskeho súdu o nároku na náhradu škody voči prenajímateľovi bytu za ujmu na zdraví spôsobenú dcére nájomcu bytu z dôvodu, že byt nevyhovoval po zdravotnej a hygienickej stránke.3 Poškodená nebola zmluvnou stranou nájomnej zmluvy, nemala tak zmluvný nárok na náhradu škody. Vzhľadom na danosti nemeckého deliktného práva nemala ani mimozmluvný nárok na náhradu škody. Ríšsky