Limity tzv. reťazenia pracovného pomeru na určitú dobu (ZSP 13/2023)

Súd prvej inštancie vychádza z toho, že pracovný pomer žalobkyne (herečky) a žalovaného (divadla) dohodnutý na dobu určitú bol založený pracovnou zmluvou z 22. augusta 2007, ktorá bola následne zmenená a opakovane doplnená viacerými dohodami o pracovnom pomere na určitú dobu. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa namietala postup žalovaného ako jej zamestnávateľa, ktorý napriek novele Zákonníka práce danej zákonom č. 257/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj len "ZP"), uzatváral aj s inými zamestnancami - hercami pracovné pomery na dobu určitú bez toho, aby pre to boli dané dôvody. V súvislosti s touto argumentáciou poukazovala na list žalovaného, v zmysle ktorého dohodou z 29. mája 2013 bol s ňou dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu (až) do 31. júla 2018. Pokiaľ žalobkyňa s prihliadnutím na § 48 ods. 1 ZP tvrdila, že takto bol jej pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú, súd prvej inštancie sa nestotožnil s jej posúdením danej veci. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie boli v jej prípade dodržané zákonom stanovené predpoklady uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú, takže nedošlo k zmene pracovného pomeru na pracovný pomer na dobu neurčitú. Súd zdôraznil aj význam zmluvnej voľnosti, v rámci ktorej vstupovali strany sporu do pracovného pomeru slobodne a žalobkyňa akceptovala ponuku žalovaného na uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú. Zamietajúce rozhodnutie uzavrel súd prvej inštancie konštatovaním, že opakované predlžovanie pracovného pomeru na dobu určitú nebolo v danom prípade ani v rozpore s dobrými mravmi.