Formalizmus výkonu súdnictva vo svetle pravidla iura novit curia

Vydáno: 30 minút čítania

Pravidlo iura novit curia sa stáva najmä od roku 2010 často využívaným nástrojom ESĽP na pomoc proti prílišnému formalizmu pri výklade a aplikácii práva vnútroštátnymi orgánmi a najmä súdmi. Komentované dva rozsudky Veľkej komory ESĽP predstavujú určitý odklon od zmyslu a podstaty pravidla iura novit curia. Predmetný odklon však nemusí predznamenávať ďalší vývoj judikatúry ESĽP, o čom svedčí aj rozhodnutie ESĽP, prijaté v tom istom čase, ktoré je uvedené na konci príspevku.

The iura novit curia rule is becoming, especially since 2010, a frequently used tool of the ECtHR to aid against excessive formalism in the interpretation and application of law by national authorities and courts in particular. The commented two judgments of the Grand Chamber of the ECtHR represent a certain divergence from the meaning and essence of the iura novit curia rule.However, this divergence does not necessarily foreshadow further developments in the ECtHR case law, as evidenced by the ECtHR decision adopted at the same time, which is presented at the end of the article.

SVÁK, J.: Formalizmus výkonu súdnictva vo svetle pravidla iura novit curia; Justičná revue, 75, 2023, č. 8-9, s. 1039 – 1048.

Kľúčové slová: pravidlo iura novit curia, súdny formalizmus, aktivizmus súdov, disciplinárne súdnictvo, pokojné užívanie majetku.

Key words: iura novit curia rule, judicial formalism, judicial activism, disciplinary justice, peaceful enjoyment of possessions.


Prispôsobovanie súdno-procesných pravidiel rímskeho práva súčasným podmienkam máva kľukaté chodníčky. Nie je to inak ani pri pravidle
iura novit curia,
ktoré v doslovnom preklade
"súd pozná právo"
sa spájalo s predmetom dokazovania predovšetkým v civilnom súdnom procese. Nielen študenti magisterského štúdia (urobil som pokus v rámci tohtoročného letného semestra výučby povinného predmetu ochrany základných práv) ho vykladajú ako zbavenie povinnosti účastníkov konania dokazovať na súde skutočnosť čo je právo, pretože súd sám najlepšie vie, resp. mal by vedieť, akú právnu normu bude aplikovať pri rozhodovaní súdneho sporu. Ako mnohé iné pravidlá rímskeho práva, tak aj
iura novit curia
bola pre socialistické súdnictvo tabu. Z jednoduchého dôvodu, že pri absencii druhej (už novovekej) zásady súdneho procesu, vyplývajúcej z napoleonovského Code Civil (1804) a to
denegatio iustitiae,
nebolo možné na súde žalovať právny nárok bez toho, aby mal oporu v konkrétnom ustanovení právneho predpisu. Platil tu klasický princíp socialistického štátneho režimu, že občan má právo len na to, čo mu právny predpis dovoľuje.
S "objavovaním" klasických pravidiel starorímskeho súdneho procesu však nemalo problém len socialistické súdnictvo. Pomerne veľmi dlho obchádzali aj sudcovia Európskeho súdu pre ľudské práva ("ESLP") pravidlo
iura novit curia,
avšak po jeho "objavení" v závere minulého storočia a jeho masívnej aplikácii v uplynulej dekáde začínajú s ním mať problémy, pretože ním začínajú argumentovať aj právni zástupcovia sťažovateľov. V plnej nahote sa to prejavilo vo dvoch významných rozhodnutiach Veľkej komory ESLP proti Českej republike, vydaných symbolicky 1. júna 2023, a to
Grosam proti Českej republike (z 1. júna 2023, č. 19750/13)
a
Fu Quan proti Českej republike (z 1. júna 2023, č. 24827/14).
Príbeh objavenia pravidla
iura novit curia
je dosť príznačný pre vývoj rozhodovania ESLP. Aj v tomto prípade sa síce vecne použil (jednorazovo a účelovo) už v ikonickom rozhodnutí vo veci
Handyside proti Spojenému kráľovstvu (zo 7. decembra 1976, č. 5493/72),
avšak bez toho, aby sa, dokonca, čo aj len formálne označil. K tomu došlo až v bode 44 rozhodnutia v "politicky jednoduchšom" rozhodnutí vo veci
Guerra a ostatní proti Taliansku (z 19. februára 1988, č. 116/96/735/932),
kde ESLP uviedol, že
"keďže je majstrom právnej kvalifikácie skutkového stavu prípadu, nepovažuje sa viazaný právnou charakteristikou prípadu podanou sťažovateľom, vládou alebo Komisiou. Na