Autor sa v príspevku venuje problematike skutkových domnienok a ich vymedzeniu. Skúma, na základe čoho môžu byť takéto domnienky uplatnené v civilnom procese, ako ich možno vyvrátiť, ako aj to, aký je ich vzťah k domnienkam zákonným, k nepriamym dôkazom a skúsenostným vetám. Autor sa v príspevku osobitne zaoberá aj problematikou tzv. prima facie dôkazov a prípadom obráteného dôkazného bremena
1. Domnienky
Aby bolo možné aplikovať určitú právnu normu na určitý skutkový stav, je potrebné, aby bola týmto skutkovým stavom naplnená hypotéza aplikovanej normy. Pri posudzovaní konkrétneho prípadu je preto potrebné zistiť, či skúmaný skutkový stav je práve tým skutkovým stavom, ktorý aplikovaná právna norma predpokladá a s ktorým spája príslušné právne následky vymedzené vo svojej dispozícii. Pri posúdení, či skutkový stav zodpovedá hypotéze aplikovanej právnej normy, sa pritom dá oprieť o viacero osobitných mechanizmov, ktoré toto posúdenie uľahčujú. Jedným z takýchto mechanizmov sú aj domnienky (
praesumptiones, Vermutungen
), ktorých význam spočíva v tom, že domnienkou predpokladaná skutočnosť sa považuje za ustálenú, preukázanú aj bez toho, aby musela byť táto skutočnosť dokázaná a aby vôbec muselo prebehnúť jej dokazovanie.
1)
Domnienky môžu byť rôznorodé. Podľa toho, či sú ustanovené zákonom alebo nie, delíme ich na domnienky zákonné, resp. právne (
praesumptiones iuris, gesetzliche Vermutungen
), ktorých základom je zákon alebo iný právny predpis, a domnienky mimozákonné, resp. skutkové (praesumptiones hominis
, resp.
praesumptiones hominis vel facti, tatsächliche Vermutungen
), ktoré sú založené výlučne na životnej, ľudskej skúsenosti, ktorá oprávňuje vyvodiť úsudok o určitom fakte z iného faktu (t. j. skutku, skutočnosti - preto skutkové domnienky).2)Podľa iného kritéria - kritéria, aký záver sa prezumuje - sa dajú domnienky ďalej deliť na domnienky čo do faktov (Tatsachenvermutungen), pri ktorých sa prezumuje skutkový záver, a na domnienky čo do práva (Rechtsvermutungen), pri ktorých sa zas prezumuje právny záver.3) Príkladom domnienky čo do faktu je domnienka podľa § 508 ods. 2 OZ, podľa ktorého "[v]ada, ktorá sa prejaví do šiestich mesiacov odo dňa prevzatia plnenia, sa považuje za vadu, ktorá bola už v deň prevzatia, ak to neodporuje povahe veci alebo ak scudziteľ nepreukáže opak". Príkladom domnienky čo do práva je napríklad domnienka hodnovernosti údajov katastra (§ 70 katastrálneho zákona), pretože ak niekomu svedčí zápis práva v katastri nehnuteľností, predpokladá sa, že toto právo má.4)
Podľa toho, či je domnienka podmienená inými skutočnosťami, ktoré treba preukázať, alebo nie, možno domnienky deliť na formálne domnienky a materiálne domnienky: ak sa domnienka uplatní len v prípade, ak je ustálená iná skutočnosť ako predpoklad, resp. základ domnienky, ide o materiálnu domnienku; ak na uplatnenie domnienky nie je potrebné ustálenie žiadnej skutočnosti, ide o formálnu domnienku. Formálnou domnienkou je napríklad domnienka dobromyseľnosti, keďže na jej uplatnenie nie je potrebné preukazovať žiadne skutočnosti, z ktorých by mala dobromyseľnosť vyplývať. Materiálnou domnienkou je napríklad domnienka otcovstva podľa § 94 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine ("Za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti"), pretože na to, aby sa táto domnienka uplatnila, je potrebné preukázať, že muž v danom čase s matkou naozaj súložil.5)
A v neposlednom rade možno zákonné domnienky deliť aj podľa kritéria vyvrátiteľnosti, a to na domnienky vyvrátiteľné (praesumptiones iuris tamtum), ktoré sa uplatnia len vtedy, ak nebolo preukázané, že stav veci je v skutočnosti iný, než aký vyplýva z domnienky, čiže ak nebol produkovaný žiadny dôkaz opaku (Beweis des Gegenteils), a nevyvrátiteľné (praesumptiones iuris ac de iure), ktoré sa uplatnia vždy, teda aj vtedy, ak by sa takýto opak preukázal.6)
Od domnienok treba odlišovať fikcie. Fikcia na rozdiel od domnienky neslúži na ustálenie skutkového stavu, ale je prejavom legislatívnej techniky. Ak zákonodarca chce s určitým skutkovým stavom A spájať rovnaké právne následky, ktoré sú detailne vymedzené pre iný skutkový stav B, namiesto ich opakovania môže jednoducho povedať, že sa skutkový stav A považuje za skutkový stav B. Pri fikcii teda nejde o prekresľovanie, fingovanie reality ani o uľahčenie ustálenia skutkového stavu v procese aplikácie práva, ale len o legislatívnu techniku, ktorej cieľom je jednoduchosť a úspornosť právneho textu.
7)
Z tohto dôvodu preto nie je možné fikciu, ktorá raz nastúpila, už nijako vyvrátiť.
8)
2. Skutkové domnienky
Skutkové domnienky sú úsudky založené na široko chápanej empirickej, životnej skúsenosti (založenej na ľudskej skúsenosti, pravidlách logiky, prírodných zákonoch či výsledkoch vedy), že ak je ustálený určitý skutok, skutočnosť A (t. j. základ domnienky, "Z"), tak sa možno domnievať, že nastala aj skutočnosť B (výsledok domnienky, "V"). Napríklad ak v čase úrazu bola teplota značne nad bodom mrazu, tak sa na základe pravidiel logiky a výsledkov vedy možno domnievať, že úraz nemohol byť spôsobený pošmyknutím sa na ľade. Alebo obdobne, ak má účastník zmluvy o pripojení v byte, v ktorom žije, pripojený internet, tak ľud