O myšlienkových skratkách v občianskom práve a ich preklade do jazyka subjektívnych práv

1. Právny poriadok sa často chápe ako súbor príkazov, zákazov a dovolení, ktorými sa regulujú právne vzťahy. Logicky keďže je občianske právo jeho súčasťou - by sa potom z tohto vymedzenia právneho poriadku ako takého malo dať vyvodiť, že občianske právo je súborom príkazov, zákazov a dovolení, ktorými sa regulujú občianskoprávne vzťahy. Logika však niekedy musí ísť bokom. Občianske právo je totiž divný tvor. Považovať ho len za súbor príkazov, zákazov a dovolení, vytvorený s cieľom regulovať vzťahy medzi súkromnými osobami, by znamenalo prehliadať jednu jeho osobitnú črtu, ktorá ho zásadne odlišuje predovšetkým od odvetví verejného práva. Občianske právo totiž nie je systémom príkazov a zákazov a výnimiek z nich, ale systémom subjektívnych práv.

2. Práve povedané znamená predovšetkým to, že každý príkaz, zákaz alebo výnimka z nich musia byť v občianskom práve chápané ako odraz subjektívneho práva nejakej osoby. Niet v občianskom práve povinnosti, ktorá by nezodpovedala niekoho právu. Ak teda máme v občianskom práve dočinenia s povinnosťou jedného, ide len o reflex práva iného. Konzekvenciou je, že každá povinnosť sa musí dať na právo nejakej osoby. Vymedzenie povinnosti je tak vlastne len akousi vymedzujúcou samotné subjektívne právo. Napríklad ak Občiansky zákonník v § 415hovorí, že v skutočnosti tým hovorí, že každý má právo od iných požadovať, aby sa zdržali všetkého, čím by v rozpor