1. Právny poriadok sa často chápe ako súbor príkazov, zákazov a dovolení, ktorými sa regulujú právne vzťahy. Logicky keďže je občianske právo jeho súčasťou - by sa potom z tohto vymedzenia právneho poriadku ako takého malo dať vyvodiť, že občianske právo je súborom príkazov, zákazov a dovolení, ktorými sa regulujú občianskoprávne vzťahy. Logika však niekedy musí ísť bokom. Občianske právo je totiž divný tvor. Považovať ho len za súbor príkazov, zákazov a dovolení, vytvorený s cieľom regulovať vzťahy medzi súkromnými osobami, by znamenalo prehliadať jednu jeho osobitnú črtu, ktorá ho zásadne odlišuje predovšetkým od odvetví verejného práva. Občianske právo totiž nie je systémom príkazov a zákazov a výnimiek z nich, ale systémom subjektívnych práv.
2. Práve povedané znamená predovšetkým to, že každý príkaz, zákaz alebo výnimka z nich musia byť v občianskom práve chápané ako odraz subjektívneho práva nejakej osoby. Niet v občianskom práve povinnosti, ktorá by nezodpovedala niekoho právu. Ak teda máme v občianskom práve dočinenia s povinnosťou jedného, ide len o reflex práva iného. Konzekvenciou je, že každá povinnosť sa musí dať
preložiť
na právo nejakej osoby. Vymedzenie povinnosti je tak vlastne len akousi
myšlienkovou skratkou
vymedzujúcou samotné subjektívne právo. Napríklad ak Občiansky zákonník v § 415hovorí, že
"[k]aždý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí,"
v skutočnosti tým hovorí, že každý má právo od iných požadovať, aby sa zdržali všetkého, čím by v rozpor