V príspevku predstavujeme najčastejšie prípady konkurencie právnych noriem v slovenskej civilistickej súdnej praxi. Niektoré z nich súdna prax rozhodla a ustálila prednosť noriem pred inými. Teoretické vysvetlenie návodov na riešenie konkurencie noriem však v slovenskej metodológii práva absentuje. Preto v príspevku sumarizujeme nemeckú teóriu, ktorá objasňuje druhy konkurencie v práve a poskytuje metodologické návody na ich riešenie.[1]
Types of competition of legal norms and methodological tools for solving the competitions
In this article, we present the most common cases of competition between legal norms in Slovak civil court practice. In some of these cases, the court practice has decided and established the precedence of certain norms over others. However, a theoretical explanation of methods for resolving competition between norms is absent in Slovak legal methodology. Therefore, in this article, we summarize German theory, which clarifies the types of competition in law and provides methodological guidance for their resolution.
Kľúčové slová: Alternatívna konkurencia, kumulatívna konkurencia, konzumácia, subsidiarita, špecialita
Key words: Alternative competition, cumulative competition, consumption, subsidiarity, speciality
Úvod
Voľba medzi právnymi nárokmi v prípade ich konkurencie, teda v prípade možnosti uplatnenia viacerých nárokov z rôznych právnych titulov vo vzťahu k tomu istému skutkovému stavu, má svoju rovinu procesnoprávnu aj hmotnoprávnu. Na tomto mieste začneme rovinou procesnoprávnou, ktorá však z prirodzených dôvodov podstaty procesného práva neposkytuje hmotnoprávne návody na výber medzi dostupnými nárokmi. Klasický civilný sporový proces totiž rešpektuje dispozičný princíp, a je teda na stranách sporového konania (na žalobcovi), aby si vybrali procesný prostriedok podľa svojej vôle, hoci v rámci dostupných procesných nástrojov (napríklad so špecifikami voľby medzi určovacou žalobou a žalobou na plnenie). Výber žaloby podľa jej zodpovedajúcemu nároku je teda z tohto pohľadu na stranách sporu – tie majú napríklad možnosť voľby na úrovni strategickej – či strana trvá na plnení z neplnenej zmluvy a súdne sa ho domáha, alebo sa rozhodne od zmluvy odstúpiť, s možnosťou vzniku sporu o platnosť odstúpenia.[2]
Uvedené predstavuje odozvu tých starších teórií, ktoré zdôrazňujú strategickú povahu litigácie, ako bola napríklad teória, ktorej zástancom bol J. Goldschmidt. Zároveň sa však už historicky zdôrazňovala aj úloha súdu a sudcu, ktorý v konečnom dôsledku bude musieť v spore rozhodnúť o opodstatnenosti príslušného nároku a jemu zodpovedajúcej žaloby, a to prípadne i zamietnutím žaloby pre nesprávne zvolený procesný postup, či pre nesprávny uplatnený nárok. Nemecký procesualista Fritz von Hippel, ktorý charakterizoval Goldschmidtovu teóriu ako „náuku o taktike procesných strán“, pritom zdôrazňoval, že naproti Goldschmidtovej teórii je skutočná teória procesného práva učením o význame a správnom postupovaní podľa procesného poriadku (právneho predpisu), nie o procesnej taktike strán. Skutočná procesualistická teória hovorí totiž práve o tom, na akom právnom základe sa ukladá strane procesné bremeno – bremeno je totiž právny dôsledok, nie prvok reálneho vonkajšieho sveta.[3] Aj preto je dôležité, aby ako strany sporu, tak aj sudca ako orgán aplikácie práva mali právne vyjasnené situácie, kedy a za akých okolností je možné z procesnoprávneho hľadiska uplatniť konkrétny hmotnoprávny právny nárok a nie iný, resp. kedy je možné uplatňovať popri sebe viaceré nároky.
Tým sa dostávame ku skutočnej dileme súbehu alebo konkurencie nárokov, čo je otázka, s ktorou sa v samotnom súdnom konaní musia strany a orgán aplikácie práva (súd, sudca) vysporiadať. Táto otázka má pritom osobitne svoj hmotnoprávny základ, kedy je potrebné vyjasniť vzájomný vzťah právnych noriem hmotného práva a ich konkurencie alebo možnosti kumulácie (súbehu). Môžeme a musíme pritom odlíšiť viacero druhov možných situácií, ktoré si vyžadujú osobitné riešenia. Kým naša teória práva a metodológia práva takýmto situáciám doteraz osobitne nevenovala koncentrovanú pozornosť, nemecká právna metodológia disponuje rozpracovanými návodmi na rozlíšenie jednotlivých typov konfliktov noriem, ako aj na ich riešenie.
V predloženom príspevku najprv na príkladoch slovenskej ro