Ochranné opatrenie - ústavné psychiatrické liečenie/Verejné zsadnutie (ZSP 27/2025)

Vydáno: 38 minút čítania
I. Ochranné liečenie ústavnou formou uložené podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona predstavuje dramatický zásah do práva na osobnú slobodu zaručeného najmä čl. 5 ods. 1 Dohovoru a čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie o uložení ochranného liečenia ústavnou formou musí byť v zmysle trestnoprávnej zásady nulla poena sine lege, vyjadrenej v čl. 49 Ústavy SR a vzťahujúcej sa aj na uloženie ochranných opatrení, vždy v súlade so zákonom a na základe zákona. Rozhodnutie súdu o uložení ochranného liečenia podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona musí obsahovať posúdenie materiálnych dôvodov na uloženie ochranného liečenia, ktorými sa rozumie predovšetkým posúdenie toho, či osoba, ktorej má byť ochranné opatrenie uložené, spáchala čin inak trestný a tento čin má znaky trestného činu podľa Trestného zákona.
II. Uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (nepríčetnosť páchateľa) je pre súd právne záväzné iba v otázke zastavenia trestného stíhania. Skutkové závery prokurátora o spáchaní skutku dotknutou osobou nemôžu nahradiť vlastné posúdenie tejto otázky súdom za prítomnosti dokazovania založeného na zásadách spravodlivého procesu (III. ÚS 241/05, R 24/1992). Preto je súd v konaní o uložení ochranného liečenia povinný hodnotiť, či dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní preukazujú, že osoba, ktorej má byť ochranné liečenie uložené, skutočne spáchala čin inak trestný. Pokiaľ súd v tomto smere nevykoná na verejnom zasadnutí žiadne dôkazy a ani dôkazy získané počas prípravného konania, žiadnym spôsobom v odôvodnení uznesenia o uložení ochranného liečenia neposúdi a nevyhodnotí, postupuje tak v rozpore s právom na spravodlivý proces.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Tdo/62/2023