Anonymita darcov v asistovanej reprodukcii vo svetle práva dieťaťa na poznanie pôvodu

This study examines the legal, ethical, and psychological dimensions of donor anonymity in assisted reproduction from the perspective of international law and children's rights. Drawing on the Convention on the Rights of the Child and the jurisprudence of the European Court of Human Rights and the Inter-American Court of Human Rights, it analyzes the evolving recognition of the child's right to know their biological origins as an essential component of identity and human dignity. Through a comparative overview of legislative developments in various countries, the study highlights a global trend toward ending absolute donor anonymity and introducing identifiable donation systems. It argues that while the rights of donors and social parents must be respected, the best interests of the child should prevail in cases of conflicting interests. The paper also explores ethical dilemmas, the risk of genealogical bewilderment, and the practical unsustainability of anonymity in the era of genetic databases. The analysis ultimately supports legislative frameworks that seek to sensitively balance the rights of all parties while placing transparency, identity, and the well-being of the child at the centre of regulation. ¹⁾

Key words: children's rights; donor anonymity; assisted reproduction; right to identity; knowledge of biological origin; international law; Convention on the Rights of the Child; European Convention on Human Rights; comparative law; bioethics; best interests of the child; genetic identity; privacy protection; reproductive rights; human dignity

Anonymné darcovstvo spermií a vajíčok v rámci asistovanej reprodukcie (ART) predstavuje model, v ktorom identita darcu ostáva utajená pred prijímateľmi ako aj pred deťmi, ktoré sa z darovaných gamét narodia. Tento prístup dlhodobo dominoval vo väčšine právnych poriadkov, pričom vychádzal z predpokladu, že anonymita slúži ako ochranný mechanizmus - má zabezpečiť súkromie darcu, predísť právnym nárokom voči nemu a zároveň uchrániť "rodinný pokoj" sociálnych rodičov pred zásahmi tzv. biologického "tretieho rodiča". V mnohých prípadoch bola právna úprava darcovstva prebratá analogicky z oblasti darovania orgánov alebo adopcie, bez primeraného zohľadnenia špecifík reprodukčného procesu a vývinu detskej identity. ³⁾ Tým sa v podstate inštitucionalizovala prax, ktorá obmedzovala možnosť detí poznať svoj genetický pôvod - právo, ktoré dnes čoraz častejšie rezonuje v diskusii o základných ľudských právach.

Už od počiatkov darcovstva gamét panoval spoločenský konsenzus, že utajenie všetkých zúčastnených strán prispeje k jednoduchšiemu priebehu procedúr, zvýši ochotu darcov zapojiť sa do systému a prispeje k stabilite vzniknutých rodín. Tento predpoklad však nikdy nebol empiricky overený. Naopak, od druhej polovice 20. storočia sa začali objavovať odborné hlasy, ktoré poukazovali na význam poznania biologických koreňov pre vývin sebaidentity jednotlivca - najskôr v kontexte osvojenia, a neskôr aj v oblasti asistovanej reprodukcie. Psychológovia, sociológovia a etici začali upozorňovať na negatívne dôsledky genealogickej neistoty, pocitu vytrhnutia z vlastného príbehu či dokonca psychickej záťaže, ktorú môže anonymita pôvodu predstavovať pre dieťa vyrastajúce v nevedomosti.

V súčasnosti narastá počet odborníkov i právnych aktérov, ktorí zastávajú názor, že utajovanie pôvodu nie je v súlade s princípom najlepšieho záujmu dieťaťa. Zatiaľ čo v minulosti sa dôraz kládol na pohodlie a rozhodovanie dospelých, dnešná právna a etická diskusia sa čoraz viac koncentruje na práva samotného dieťaťa ako autonómneho subjektu. Právo na poznanie svojho biologického pôvodu sa stáva integrálnou súčasťou práva na identitu, ktoré je chránené nielen v rámci medzinárodného ľudskoprávneho rámca (najmä Dohovorom o právach dieťaťa), ale čoraz častejšie aj v národných ústavných systémoch a judikatúre najvyšších súdov. Tým sa tradičný koncept anonymity darcov dostáva do priameho konfliktu s požiadavkami na transparentnosť, pravdivosť a rešpektovanie autonómie dieťaťa.

Táto štúdia si kladie za cieľ preskúmať právny vývoj a interdisciplinárne aspekty anonymity darcovstva v kontexte asistovanej reprodukcie - od medzinárodnoprávnych štandardov, cez judikatúru významných súdnych autorít, až po etické a psychologické dôsledky rôznych legislatívnych modelov. Východiskovým princípom tejto analýzy je presvedčenie, že diskusia o anonymite darcov gamét už nemožno viesť výhradne z pohľadu dospelých - je nevyhnutné do nej plnohodnotne integrovať aj hlas detí počatých týmto spôsobom a vyhodnotiť dôsledky anonymného systému vo svetle ich práv, potrieb a najlepšieho záujmu.

Praxe asistovanej reprodukcie s využitím darcov siaha ďalej do histórie, než si mnohí uvedomujú. Prvý zaznamenaný prípad inseminácie darcovskými spermiami sa odohral už v roku 1884 vo Filadelfii, keď lekár bez vedomia pacientky vykonal oplodnenie darcovským spermiom. ⁴⁾ Rané prípady takejto praxe boli zahalené rúškom tajomstva, čo odrážalo hlboké spoločenské tabu spojené s neplodnosťou a nemanželským pôvodom detí. Po celé desaťročia sa inseminácia darcovskými spermiami uskutočňovala v prísnej tajnosti a často sa zatajovala aj pred samotnými deťmi - anonymita sa považovala za nevyhnutnú na ochranu všetkých zúčastnených.

V 30. rokoch 20. storočia, keď sa medicínske využitie darcovskej inseminácie začalo pomaly rozširovať, stále zostávalo prísne dôvernou záležitosťou. Cieľom bolo chrániť rodovú líniu sociálneho otca a predchádzať prípadným právnym otázkam týkajúcim sa otcovstva. Dá sa teda povedať, že darcovská koncepcia vznikla ako diskrétne riešenie mužskej neplodnosti - s anonymitou a utajovaním zakotvenými už od samého počiatku.

Rané lekárske etické normy posilňovali utajovanie darcovskej koncepcie. V polovici 20. storočia prevládajúce presvedčenie považovalo darcovskú reprodukciu za súkromnú manželskú záležitosť, ktorá by mala zostať utajená. Náboženské autority často odsudzovali insemináciu darcovskými spermiami - napríklad Katolícka cirkev ju v roku 1949 prirovnala k cudzoložstvu - čím podnecovali lekárov aj pacientov k zachovaniu maximálnej diskrétnosti. ⁵⁾

Lekári bežne radili párom, aby svojmu dieťaťu nikdy neprezradili jeho skutočný pôvod, v domnienke, že ho tak uchránia pred prípadným sociálnym či identitným zmätkom, a zároveň ochránia sociálneho otca pred akýmikoľvek pochybnosťami o otcovstve. Prioritou bolo zachovanie "predstieranej" genetickej línie sociálneho otca a predchádzanie spoločenským škandálom.

Darcovia boli spravidla anonymní - najčastejšie študenti medicíny alebo muži, ktorí za darovanie dostávali symbolickú finančnú odmenu. Ich totožnosť sa nezaznamenávala do rodných listov a nebola určená na odhalenie ani rodičmi, ani samotným dieťaťom. Táto kultúra mlčanlivosti a anonymity sa považovala za ochranný mechanizmus: chránila neplodných manželov pred ponížením, darcov pred budúcimi záväzkami a deti pred "sociálnym znevýhodnením" nemanželského pôvodu. Stručne povedané, počiatky anonymity darcov sú hlboko zakorenené v dobe, keď boli rodinné tajomstvá bežnou normou a biologická pravda často ustupovala spoločenským konvenciám.

Počas tohto obdobia sa v spermobankách a fertilitných klinikách vyvinuli protokoly, ktoré inštitucionalizovali anonymitu darcov. Prvé spermobanky vznikli v 60. a 70. rokoch 20. storočia a uchovávali zmrazené vzorky spermií označené iba kódmi alebo pseudonymami. ⁶⁾ Darcovia a príjemcovia sa nikdy nestretli a záznamy spájajúce kódy darcov s ich skutočnými identitami boli prísne chránené. Vďaka kryokonzervácii bolo možné vzorky uchovávať a distribuovať pri zachovaní úplnej dôvernosti.

Rané právne predpisy a smernice posilnili koncept anonymity tým, že výslovne stanovili, že darca spermií nie je právnym otcom. Napríklad kalifornský odvolací súd v roku 1968 rozhodol, že manžel ženy oplodnenej darcovskými spermiami je jej právnym otcom, čím implicitne zabezpečil, že identita a postavenie darcu ostanú právne irelevantné. ⁷⁾ Podobne prvá modelová legislatíva v USA - Uniform Parentage Act z roku 1