Osobná sloboda

Článok mapuje problematiku súvisiacu so zadržaním podozrivého, a síce obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len "TP"). Aktuálnosť predmetného príspevku zvýrazňuje minimálne dekádu trvajúca nejednotnosť v postupe orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len "OČTK") a z toho následne plynúcu nejednotnosť rozhodovacej činnosti súdov v otázke subjektu oprávneného obmedziť osobnú slobodu podozrivého. Pasivitu Najvyššieho súdu SR (ďalej len "NS SR") v zjednotení výkladu predmetného ustanovenia (hoci iniciatíva bola)1) sa snažila napraviť tak Generálna prokuratúra SR vo forme usmernenia, ako aj Ministerstvo vnútra SR (ďalej len "MV SR") prijatím "novej" vyhlášky, ktorá bližšie špecifikuje policajta, ktorý nie je vyšetrovateľom ani povereným príslušníkom Policajného zboru (ďalej len "PZ"). Ani jeden zo spomenutých právnych aktov však problém nevyriešil, ba skôr naopak, z plurality a rozdielnosti právnych názorov praxe vyplýva, že tieto právne akty boli olejom a nie vodou, ktorou sa mal oheň uhasiť.

V rozhodovacej činnosti súdov, týkajúcej sa posudzovania dôvodov väzby, možno badať prax, že pokiaľ je obvinený osobou bez domova, súdy automaticky vzhliadajú útekový dôvod väzby na tom základe, že osoba bez domova je nedosiahnuteľná, pretože nemá stále bydlisko. Náš článok sa zaoberá otázkou, či len samotná skutočnosť, že obvinený nemá stále bydlisko, zakladá dôvod útekovej väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.