Trestné právo

Absencia stáleho bydliska ako dôvod útekovej väzby?

Mgr. Jakub Andreánsky

Vydáno: 24. 11. 2023 27 minút čítania

V rozhodovacej činnosti súdov, týkajúcej sa posudzovania dôvodov väzby, možno badať prax, že pokiaľ je obvinený osobou bez domova, súdy automaticky vzhliadajú útekový dôvod väzby na tom základe, že osoba bez domova je nedosiahnuteľná, pretože nemá stále bydlisko. Náš článok sa zaoberá otázkou, či len samotná skutočnosť, že obvinený nemá stále bydlisko, zakladá dôvod útekovej väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

It can be seen in the decision-making activity of the courts concerning the assessment of the grounds for detention that if the accused is a homeless person, the courts automatically look at the escape preventing reason for custody on the basis that the homeless person is unreachable because he or she does not have a permanent residence. The article deals with the question whether the mere fact that the accused does not have a permanent residence constitutes a ground for custody under Section 71(1)(a) of the Code of Criminal Procedure.The author seeks to assess the answer to this question by analyzing the ground of custody itself under Section 71(1)(a) of the Code of Criminal Procedure, following the case-law of the highest judicial authorities.

ANDREÁNSKY, J.: Absencia stáleho bydliska ako dôvod útekovej väzby?; Justičná revue, 75, 2023, č. 10, s. 1135 – 1144.

Kľúčové slová: úteková väzba, ultima ratio, osobná sloboda, osoba bez domova.

Key words: custody to prevent escape, ultima ratio, personal liberty, non-resident person.

Právne predpisy/legislation: zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

1 Právo na osobnú slobodu

Osobná sloboda zabezpečuje voľnosť človeka od vonkajších prekážok a obmedzení jeho pohybu. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť. ¹⁾ Právo na osobnú slobodu je garantované čl. 17 Ústavy SR ("Ústava"), ale aj čl. 5 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd ("Dohovor"). ²⁾ Ústava v čl. 17 zahŕňa v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú aj z čl. 5 Dohovoru. V prípade oboch ustanovení ide o ochranu osobnej slobody a o určenie jasných limitov pre štátnu moc v prípade zásahu do osobnej slobody fyzickej slobody. ³⁾ Prvý odsek čl. 17 Ústavy zároveň vytvára, okrem všeobecnej ústavnej záruky osobnej slobody, aj priestor na vytvorenie pozitívnej zodpovednosti štátu. ⁴⁾

Pre posudzovanie toho, či došlo k porušeniu práva na osobnú slobodu, je dôležitá intenzita zásahu do osobnej slobody. V zmysle judikatúry ESĽP tu možno diferencovať medzi zbavením osobnej slobody a jej obmedzením. V zásade medzi zbavením slobody a jej obmedzením, ktoré neporušuje právo na osobnú slobodu garantovanú v čl. 17 Ústavy, resp.

Máte predplatné? Prihláste sa