S uplatňovaním trestnoprávnej zodpovednosti súvisí aj princíp trestného práva hmotného
ultima ratio
. Ide v podstate o
požiadavku subsidiárneho uplatňovania trestnej represie
, ktorú by mal sledovať zákonodarca pri zavádzaní skutkových podstát trestných činov, ako aj súd, resp. orgány činné v trestnom konaní, pri vyvodzovaní trestnoprávnej zodpovednosti v konkrétnom trestnom prípade.
3)
V tejto štúdii sa venujeme uplatňovaniu práve druhého variantu princípu
ultima ratio
.
Princíp
ultima ratio
vychádza z filozofie, že trestné právo by malo chrániť práva a oprávnené záujmy fyzických a právnických osôb a ďalších subjektov, ako aj právom chránené záujmy spoločnosti a štátu,
len vtedy, ak právne prostriedky iných právnych odvetví (t.j. mimotrestné prostriedky) na ich ochranu nepostačujú
. Trestné právo totiž disponuje najsilnejšími prostriedkami štátneho donútenia, ktoré citeľne zasahujú do práv a slobôd občanov a ich blízkych, v dôsledku čoho môžu vyvolať aj veľa vedľajších negatívnych účinkov nielen u páchateľa, ale aj u jeho rodiny a v spoločenstve, v ktorom žije.
4)
V liberálnom demokratickom právnom štáte je preto potrebné štátne zásahy v rámci kriminálnej politiky uplatňovať primerane a maximálne zdržanlivo.
5)
Trestné právo teda má byť použité iba ako najkrajnejší prostriedok pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, kde mimotrestné prostriedky nie sú dostatočné, a teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné.
6)
Mimotrestné prostriedky budú predstavovať buď iné verejnoprávne prostriedky (napríklad vyvodenie priestupkovej zodpovednosti),
7)
avšak môže ísť aj o súkromnoprávne prostriedky
(napríklad vyvodenie zodpovednosti za škodu, za vady a pod.), ktorým sa venujeme práve v tomto pojednaní.
Pri uplatňovaní princípu
ultima ratio
však možno vždy naraziť na problém, ako určiť či posúdiť,
kedy postačuje uplatnenie súkromnoprávnych prostriedkov a kedy, naopak, bude nevyhnutné využitie trestnej represie
. Uvedené platí najmä v prípade majetkových trestných činov, pri ktorých spravidla vždy existuje priestor pre použitie týchto prostriedkov. Napríklad pri krádeži možno použiť reivindikačnú žalobu, pri poškodzovaní veriteľa odporovaciu žalobu a pri ostatných majetkových trestných činov všeobecnú žalobu o náhradu škody.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že samotná možnosť uplatnenia súkromnoprávnych prostriedkov nemôže za žiadnych okolností automaticky viesť k záveru, že nejde o trestný čin. Taktiež nie je možné podmieňovať vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti výlučne neefektívnym uplatnením súkromnoprávnych prostriedkov zo strany oprávnenej osoby.
8)
Konkrétnym kritériám pre uplatnenie princípu
ultima ratio
sa však budeme venovať až v ďalších častiach tohto textu.
V slovenskom trestnom práve princíp
ultima ratio
nie je výslovne upraveným právnym inštitútom.
Aj napriek tomu však trestnoprávna náuka
9)
, ako aj rozhodovacia prax orgánov činných v trestnom konaní,
10)
Najvyššieho súdu SR
11)
a Ústavného súdu SR
12)
akceptujú legitimitu tohto princípu a možnosť jeho aplikácie
. Rozdielne sú však ich názory na to, v akom rozsahu alebo v akej podobe možno tento princíp uplatňovať. Avšak, ešte predtým, ako sa budeme zaoberať uplatňovaním tohto princípu v podmienkach SR, dovolili by sme si najprv poukázať na
český trestný zákon, ktorý princíp
ultima ratio
výslovne upravuje
. So závermi z tohto komparatívneho pohľadu totiž budeme následne pracovať aj v rámci skúmania podmienok jeho aplikácie v slovenskom trestnom práve.
Princíp ultima ratio podľa českej právnej úpravy
Podľa 12 ods. 2 zákona č. 40/2009 Sb. trestní zákoník platí, že:
"Trestní odpovědnost pachatele a trestněprávní důsledky s ní spojené lze uplatňovatjen v případech společensky škodlivých, ve kterých nepostačuje uplatnění odpovědnosti podle jiného právního předpisu."
Z uvedeného je zrejmé, že k uplatneniu princípu
ultima ratio
je potrebné
kumulatívne splnenie dvoch podmienok
, a to skutočnosť, že
(i) nejde o spoločensky škodlivý prípad
a
(ii) postačuje uplatnenie mimotrestnej zodpovednosti
.
Spoločenskú škodlivosť český trestný zákon nijako bližšie nevymedzuje.
13)
Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu ČR však vyplýva, že spoločenskú škodlivosť je potrebné posudzovať na základe kritérií, ktoré český trestný zákon zase používa k hodnoteniu povahy a závažnosti trestného činu v rámci uloženia druhu a výmeru trestu podľa § 39 ods. 2 zákona č. 40/2009 Sb. trestního zákoníka. Podľa tohto ustanovenia platí, že:
"Povaha a závažnost trestného činu jsou určovány zejména významem chráněného zájmu, který byl činem dotčen, způsobem provedení činu a jeho následky, okolnostmi, za kterých byl čin spáchán, osobou pachatele, mírou jeho zavinění a jeho pohnutkou, záměrem nebo cílem.
"
14)
Ide o obdobné kritériá podľa § 10 ods. 2 slovenského Trestného zákona, aké sa použijú pri posúdení závažnosti prečinu v rámci materiálneho korektívu
.
15)
Druhá podmienka spočíva v existujúcej dostatočnej mimotrestnej zodpovednosti. Podľa Najvyššieho súdu ČR:
"Při úvaze, zda s přihlédnutím k zjištěné společenské škodlivosti nepostačuje uplatnění odpovědnosti podle jiného právního předpisu, soud zvažuje zejména navazující