Protiústavnosť

Pri dôvodoch prijatia akéhokoľvek ustanovenia zákonodarcom možno ako prvotnú motiváciu vnímať snahu o doplnenie určitého právneho pravidla alebo právneho režimu, ktorý je v právnom poriadku úplne alebo sčasti postrádaný. Uvedená úvaha je použiteľná aj v súvislosti s prijatím § 61b ods. 3 Exekučného poriadku, ktorý vo svojej podstate predstavuje na hmotnoprávne aspekty núteného výkonu práva naviazanú kogentnú procesnú normu, ktorej cieľom je zabezpečiť, aby bol oprávnený (veriteľ) osobitne procesne postihnutý za uplatnenie svojho vykonateľného nároku v exekučnom konaní po zákonom ustanovenej lehote jeho uplatnenia (počítanej od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu). Prijatie predmetného ustanovenia viedlo k viacerým odborným polemikám a v súčasnosti je predmetom konkrétnej kontroly ústavnosti zo strany Ústavného súdu SR. Autor v príspevku ponúka pohľad na výklad ustanovenia § 61b ods. 3 Exekučného poriadku v rovine akademickej diskusie aj argumentáciu vo vzťahu k výhradám zástupcov právnickej obce, a rovnako k namietaným ústavným výhradám a záverom v tejto otázke analyzuje ostatnú novelizáciu Exekučného poriadku vykonanú zákonom č. 2/2017 Z. z.

Pri uplatňovaní nárokov zo spotrebiteľských zmlúv proti spotrebiteľom sa v procesnom zmysle naplno prejavuje nespôsobilosť spotrebiteľa brániť svoje práva, ktorá má svoj základ v neznalosti alebo iba nepatrnej znalosti práva a jeho inštitútov všeobecne. Tento faktický stav nerovnosti je dôvodom preferencie princípu ochrany práv spotrebiteľa nad princípom vigilantibus iura scripta sunt, ktorý sa bezvýnimočne uplatní iba vo vzťahu k silnejšej zmluvnej strane, t. j. k veriteľovi (dodávateľovi). Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré sa v aplikačnej praxi stalo známym najmä prihliadaním súdu v sporovom konaní z úradnej povinnosti na premlčanie nároku uplatňovaného proti spotrebiteľovi, vyvolalo početné reakcie veriteľov aj zástupcov odbornej právnickej obce. Medzičasom sa na návrh jedného zo všeobecných súdov súladom tohto ustanovenia s Ústavou SR začal zaoberať aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Prijatie predmetného ustanovenia bolo motivované snahou zamedziť v spoločenskej realite stavu, že by práva spotrebiteľov boli poškodzované iba v dôsledku ich faktickej nerovnosti a neschopnosti v sporovom procese vznášať na svoju obranu konkrétne námietky. V tomto zmysle je potrebné vnímať aj úvahy o rozpore ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s právnymi princípmi slovenského právneho poriadku, najmä s princípom rovnosti a princípom vigilantibus iura scripta sunt, a rovnako s právom strán sporového konania na spravodlivý súdny proces. Autor v príspevku ponúka pohľad na výklad ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a v rovine akademickej diskusie aj argumentáciu vo vzťahu k výhradám zástupcov právnickej obce, a rovnako k namietaným ústavným výhradám.