Spotrebiteľské právo

K namietanej protiústavnosti § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa

JUDr. Ing. Milan Budjač PhD.

Vydáno: 01. 02. 2017 34 minút čítania

Pri uplatňovaní nárokov zo spotrebiteľských zmlúv proti spotrebiteľom sa v procesnom zmysle naplno prejavuje nespôsobilosť spotrebiteľa brániť svoje práva, ktorá má svoj základ v neznalosti alebo iba nepatrnej znalosti práva a jeho inštitútov všeobecne. Tento faktický stav nerovnosti je dôvodom preferencie princípu ochrany práv spotrebiteľa nad princípom vigilantibus iura scripta sunt, ktorý sa bezvýnimočne uplatní iba vo vzťahu k silnejšej zmluvnej strane, t. j. k veriteľovi (dodávateľovi). Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré sa v aplikačnej praxi stalo známym najmä prihliadaním súdu v sporovom konaní z úradnej povinnosti na premlčanie nároku uplatňovaného proti spotrebiteľovi, vyvolalo početné reakcie veriteľov aj zástupcov odbornej právnickej obce. Medzičasom sa na návrh jedného zo všeobecných súdov súladom tohto ustanovenia s Ústavou SR začal zaoberať aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Prijatie predmetného ustanovenia bolo motivované snahou zamedziť v spoločenskej realite stavu, že by práva spotrebiteľov boli poškodzované iba v dôsledku ich faktickej nerovnosti a neschopnosti v sporovom procese vznášať na svoju obranu konkrétne námietky. V tomto zmysle je potrebné vnímať aj úvahy o rozpore ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s právnymi princípmi slovenského právneho poriadku, najmä s princípom rovnosti a princípom vigilantibus iura scripta sunt, a rovnako s právom strán sporového konania na spravodlivý súdny proces. Autor v príspevku ponúka pohľad na výklad ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a v rovine akademickej diskusie aj argumentáciu vo vzťahu k výhradám zástupcov právnickej obce, a rovnako k namietaným ústavným výhradám.

JUDr. Ing.

Milan

Budjač

PhD.

odborný asistent Katedry občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a bývalý predseda Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich

1. Prijatie ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa

Zákonodarca po dlhšom analyzovaní materiálnych podmienok ochrany spotrebiteľa¹⁾ v roku 2014 pristúpil k príprave viacerých legislatívnych zmien, ktoré reagovali na aktuálny stav dodržiavania práv spotrebiteľa na trhu výrobkov a služieb. Išlo o pomerne početné legislatívne zmeny, ktoré boli realizované, okrem iného, zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho (ďalej aj "zákon č. 102/2014 Z. z.").

Práve zákon č. 102/2014 Z. z. v rámci novelizačného článku VIII, ktorým bol novelizovaný zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj "ZOS"), v bode 12 ustanovil nový § 5b. Ustanovenie § 5b bolo súčasťou návrhu zákona, ktorý vláda Slovenskej republiky schválila na svojom rokovaní 11. decembra 2013. Zákonodarca navrhovanú právnu normu zdôvodnil v osobitnej časti dôvodovej správy. Dôvodová správa sa bližšie nedotkla gramaticko-výkladovej stránky dikcie § 5b, bola zameraná skôr na rámec teleologického výkladu. Zákonodarca zrejme pri odôvodňovaní sledoval upriamenie pozornosti na povinnosť orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy z úradnej povinnosti vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi.

Národná rada Slovenskej republiky zákon č. 102/2014 Z. z. schválila na svojom rokovaní 25. marca 2014 a v časti ustanovenia § 5b zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014. Zákonodarca pritom v súvislosti s režimom § 5b neustanovil žiadne prechodné ustanovenia.

2. Reakcia na prijatie ustanovenia § 5b ZOS

Reakcia odbornej právnickej obce na prijatie ustanovenia § 5b ZOS prišla postupne. Jednu z prvých predstavoval príspevok a ním vyvolaná diskusia na webovom portáli www.lexforum.cz.²⁾ Podstatou príspevku a následnej reakcie v diskusii boli kritické postrehy k pojmológii a zmyslu ustanovenia § 5b ZOS, údajnej retroaktivite a spornosti vecného zamerania a pôsobnosti ustanovenia. Na uvedené názory v úvode svojho príspevku odkazuje aj Ovečková³⁾, ktorá svoje námietky zameriava na rozpor ustanovenia s autonómiou vôle, rozpor so zásadou vigilantibus iura

scripta sunt

a zásadou rovnosti strán účastníkov sporového procesu, na mätenie pojmov premlčanie a preklúzia a problematické časové pôsobenie ustanovenia.

Do pozornosti dávame ešte príspevok Strapáča⁴⁾, ktorý poukazuje aj na skutočnosť, že ustanovenie § 5b ZOS nemá oporu v smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúre Súdneho dvora EÚ a argumentuje všeobecnejšou potrebou osvety spotrebiteľa a potreby jeho aktivity.

V rovine procesnej argumentácie a odbornej akademickej tvorby možno poukázať aj na precízne procesne cielený príspevok Števčeka⁵⁾, ktorý v spojení s aktuálnou rozhodovacou činnosťou slovenských súdov konštatuje, že ustanovenie § 5b ZOS je normou procesnej povahy.

3. Dôvody prijatia § 5b ZOS

V niekoľkoročnej praxi orgánov zameraných na ochranu práv spotrebiteľov boli zaznamenané kvantitou narastajúce problémy, ktoré boli avizované zo strany spotrebiteľov, advokátov, Centra právnej pomoci, združení na ochranu spotrebiteľa, ale aj viacerých súdov.⁶⁾ Problémy sa týkali najmä hromadného uplatňovania premlčaného nároku na plnenie veriteľmi alebo postupníkmi v prípade pohľadávok postúpených veriteľmi, a to najmä bankami alebo nebankovými subjektmi na rôzne vymáhačské spoločnosti. Osoby, ktoré tieto pohľadávky uplatňovali a uplatňujú, počítajú s tým, že spotrebiteľ sa nebude brániť, či už

Máte predplatné? Prihláste sa