Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2024 prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "Listina"), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"), práva na ochranu spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len "Charta") a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len "okresný súd") sp. zn. 26Ek/576/2021 z 15. januára 2024 a prijal ju na ďalšie konanie.
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal proti sťažovateľovi ako povinnému vymoženia pohľadávky 2 155,96 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - platobného rozkazu vydaného samosudcom Okresného súdu Svidník
č. k. 2C/23/2007-38
zo 4. júla 2007.Exekučný súd vydal 13. marca 2021 poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Jaroslava Špičku, ktorý v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 399EX 212/21
vydal upovedomenie o začatí exekúcie. Upovedomenie bolo sťažovateľovi doručené 12. októbra 2021. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie sťažovateľ podal dva návrhy na zastavenie exekúcie:-
prvý návrh zo 14. júna 2022 exekučný súd uznesením z 26. júla 2022 zamietol;
-
druhý návrh zo 6. septembra 2022 (doplnený 13. septembra 2022) exekučný súd (rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka) zamietol uznesením z 26. januára 2023, keď konštatoval, že s námietkami sťažovateľa sa vysporiadal už v uznesení z 26. júla 2022. Sťažovateľ mohol vo svojom druhom návrhu na zastavenie exekúcie uplatniť iba právne skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie. V súvislosti s novými skutočnosťami a novými dôkazmi predloženými sťažovateľom v návrhu na zastavenie exekúcie (premlčanie, neprijateľné podmienky, drobná exekúcia a pod.) uviedol, že žiadne z nich nie sú takými skutočnosťami, ktoré bez vlastnej viny nemohol uplatniť už skôr, preto ich vyhodnotil ako oneskorene vznesené. Konštatoval, že Exekučný poriadok nedáva povinnému možnosť podať relevantný návrh na zastavenie exekúcie kedykoľvek, ako to bolo v predchádzajúcej právnej úprave exekučného konania, platnej pred 1. aprílom 2017.
Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažovateľ podal sťažnosť, o ktorej rozhodol exekučný súd napadnutým uznesením tak, že túto sťažnosť zamietol. Súd vo veci aplikoval koncentračnú zásadu, ktorá platí aj v spotrebiteľských veciach (body 22 až 24 napadnutého uznesenia). Exekučný súd zamietol aj sťažnosť v časti návrhu na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľnosti, keď konštatoval, že vychádzal z návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu a nie zo skutočností vyplývajúcich z hmotnoprávneho vzťahu. Nárok vymáhaný na základe exekučného titulu v časti istiny predstavoval 64 950,40 Sk a akékoľvek predefinovanie tohto údaja by znamenalo vecný prieskum exekučného titulu, ktorý nebol realizovaný práve kvôli oneskorenosti návrhu na zastavenie exekúcie.
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2025 vo veci rozhodol
uznesením sp. zn.
takto:II. ÚS 252/2024