Právna úprava rozhodcovského konania v Slovenskej republike vyvolávala množstvo praktických problémov, a to najmä v súvislosti s ochranou spotrebiteľa. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o rozhodcovskom konaní" alebo "ZRK") sa vzťahoval tak na obchodnoprávne, občianskoprávne, ako aj právne vzťahy so spotrebiteľským prvkom, a to až do prijatia nového zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej aj "zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní" alebo "ZSRK"), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2015. Predmetným zákonom sa zaviedol dualizmus rozhodcovského konania v Slovenskej republike. Príspevok má za cieľ stručne poukázať na dosiaľ existujúce problémy rozhodcovského konania, ktorého účastníkom bol spotrebiteľ, no najmä čitateľovi zrozumiteľne predostrieť novú právnu úpravu spotrebiteľskej arbitráže, tak jej výhody v porovnaní s doterajším stavom, ako aj jej možné nedostatky.
Nová právna úprava spotrebiteľského rozhodcovského konania
Mgr.
Marek
Maslák
interný doktorand na Katedre občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave; advokátsky koncipient v AK Consilior Iuris s. r. o.
1. Dôvody a ciele novej právnej úpravy
1) Medzi základné dôvody prijatia zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní možno zaradiť potrebu zosúladenia vnútroštátneho právneho poriadku s právom EÚ, ako aj snahu o odstránenie dosiaľ značného výskytu negatívnych skúseností s činnosťou rozhodcovských súdov v spotrebiteľských sporoch.2) Predmetným zákonom je do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ z 21. mája 2013 o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov. Potreba jeho prijatia však vyplýva najmä z potrieb aplikačnej praxe, ktorá potvrdila, že pozitíva zákona o rozhodcovskom konaní boli v období pred prijatím novej právnej úpravy zatlačené do úzadia rozhodcovskými súdmi, ktoré nespĺňali požiadavky nestrannosti a nezávislosti, a to najmä v spotrebiteľských veciach. Je však potrebné podotknúť, že zákon o rozhodcovskom konaní nebol prispôsobený ochrane slabšej zmluvnej strany, keďže vychádzal z konceptu obchodnej arbitráže. M. Budjač, jeden z tvorcov zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, za problémové aspekty rozhodovania spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní (v období pred účinnosťou novej právnej úpravy) považuje dostupnosť rozhodcovského súdu; nestrannosť, nezávislosť a kvalifikovanosť rozhodcov; transparentné pravidlá postupu v rozhodcovskom konaní; pravidlá rozhodcovského konania v porovnaní s pravidlami podľa Občianskeho súdneho poriadku3) ; charakter a formu rozhodcovského konania; poplatky rozhodcovského konania a garanciu zachovania práva na spravodlivý proces.4) Nová práva úprava si kladie za cieľ riešenie uvedených problémových aspektov.
Jedným z cieľov zákona je aj zlepšenie situácie týkajúcej sa prieťahov v súdnom konaní a posilňovanie práv občanov na včasné súdne rozhodnutie.5)Ako píše J. Zámožík:
"viaceré kultúry vo svete považovali umenie dohodnúť sa za najvyššiu cnosť a súdne riešenie sporov za najextrémnejší prípad ako ukončiť spor."
6) Možno konštatovať, že v slovenskej spoločnosti ešte nie sú zakorenené tradície alternatívneho riešenia sporov. Výsledkom nerozvinutého systému alternatívneho riešenia sporov v Slovenskej republike je veľký počet súdnych konaní, čo je jedným z dôvodov ich zdĺhavosti a vzniku zbytočných prieťahov. Uvedené (spolu s nedostatočnou prepracovanosťou právnych predpisov a formalizmom aplikačnej praxe) spôsobuje nepostačujúcu ochranu práv subjektov právnych vzťahov. Nová právna úprava týkajúca sa spotrebiteľskej arbitráže preto môže byť pomyselnou bránou k začiatku postupného zakorenenia alternatívneho riešenia sporov v slovenskej spoločnosti s cieľom obmedzenia počtu súdnych konaní. To však nebude jednoduchá úloha, najmä v dôsledku skúseností z minulosti, keďže dosiaľ platné a účinné normy v oblasti rozhodcovského konania so spotrebiteľským prvkom skôr deformovali vnímanie alternatívneho riešenia sporov v spoločnosti. Doterajšia právna úprava bola jedným z dôvodov, prečo nie je v Slovenskej republike "populárne" alternatívne riešenie sporov. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vychádza z doterajšieho stavu v oblasti rozhodcovského konania so spotrebiteľským prvkom, možno povedať, že právne normy predmetného zákona (zväčša kogentného charakteru) sú konštruované na nedôvere k rozhodcovským súdom a podnikateľom. Taktiež je potrebné uviesť, že spotrebiteľská arbitráž sa v oveľa väčšej miere približuje k súdnemu konaniu ako rozhodcovské konanie podľa zákona o rozhodcovskom konaní, a to z dôvodu garancie ochrany práv spotrebiteľov. Ide o stanovenie procesných, inštitucionálnych a organizačno-technických garancií.Oblasť rozhodcovského konania teda v súčasnosti upravujú dva zákony. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní odkazuje na použitie zákona o rozhodcovskom konaní iba v tých prípadoch, keď je to v zákone o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní výslovne ustanovené. V rámci spotrebiteľskej arbitráže teda platí delegovaná (nie subsidiárna) pôsobnosť zákona o rozhodcovskom konaní. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní odkazuje na použitie zákona o rozhodcovskom konaní tak v oblasti zriadenia rozhodcovských súdov, ako aj v oblasti uznania a výkonu rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských sporoch vydaných v zahraničí. Ostáva len dúfať, že dvojkoľajnosť úpravy rozhodcovského konania prinesie zvýšenie transparentnosti, nezávislosti, nestrannosti, spravodlivosti a efektívnosti v prípade riešenia sporov prostredníctvom rozhodcovských súdov tak, aby bol naplnený účel rozhodcovského konania (či už v spotrebiteľských, alebo aj nespotrebiteľských sporoch). Rozhodcovské konanie je totiž charakterizované dobrovoľnosťou (slobodnou a vážnou vôľou strán podrobiť sa takémuto riešeniu sporu), riešením sporu prostredníctvom tretieho nezávislého a nestranného subjektu a záväznosti roz