Príspevok je venovaný faktickým vyhláseniam, ktoré sú pravidelne sa objavujúcimi časťami zmlúv, a to ako spotrebiteľských zmlúv, tak aj občiansko-právnych, či obchodných zmlúv. K problematike faktických vyhlásení je pristupované najmä skrz spotrebiteľské právo, v ktorom bolo poukázané na niektoré problémy spojené s ich používaním a to najmä z pohľadu ich využitia ako dôkazu.
ROSTÁŠ, D.: Faktické vyhlásenia v spotrebiteľských zmluvách; Justičná revue, 73,2021, č.6-7, s. 801 - 813.
The article is devoted to declarations of facts which are regularly appearing parts of consumer and civil law contracts as well as commercial contracts. The issue of factual statements is examined mainly through the consumer law where arose some problems associated with their use as evidence.
Úvodom
Inšpiráciou pre tento príspevok bola činnosť Komisie
1)
na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich (ďalej len "Komisia"). Podľa záverov Komisie na ochranu spotrebiteľa treba s ohľadom na účinky považovať za neprijateľné podmienky tie, ktorými
2)
spotrebiteľ vyhlasuje, že "...zmluve porozumel, zmluvu neuzatvára v tiesni, so zmluvnými podmienkami sa oboznámil..." a to s odôvodnením, že ide o zmluvné podmienky, ktorými sa na spotrebiteľa prenáša dôkazné bremeno, keďže sa vyhláseniami zakladá domnienka, že si spotrebiteľ zmluvu prečítal a obsahu porozumel.
3)
V podobnom duchu, že faktické vyhlásenia majú účinky práve z pohľadu dôkazného práva, sa napokon nesie aj rozhodnutie SDEÚ
4)
vo veci C-449/13
CA Consumer Finance proti Ingrid Bakkaus a iní.
Mala by byť prax používania faktických vyhlásenív zmluvách postihovaná v spotrebiteľskom práve ako nekalá obchodná praktika, z dôvodu prenášania dôkazného bremena? Sú závery Komisie hodné nasledovania aj súdmi? Nakoľko možno tieto závery paušalizovať?
S faktickými vyhláseniami sa možno stretnúť pri uzatváraní takmer každej zmluvy. Ako bežné príklady na faktické vyhlásenia možno uviesť: "účastníci svojím podpisom vyhlasujú, že zmluvu si prečítali a s jej obsahom súhlasia", "nekonám v omyle", "nekonám v tiesni", "som spôsobilý na právny úkon", "zmluve som porozumel" a podobne. Otázka, ktorú si kladieme v úvode tohto príspevku, znie - či vznikajú iba z týchto vyhlásení zmluvným stranám právne záväzky?
1 Faktické vyhlásenia a ich účinky
Faktické vyhlásenia môžu byť uskutočnené v rôznych situáciách. Môžu byť uskutočnené počas rokovanío uzavretízmluvy, po jej uzavretí alebo aj pri jej plnení, ide o nehomogénnu skupinu prejavov, ktorá môže mať rôzne právne dôsledky, ktoré spravidla nezistíme iba gramatickým výkladom, pretože obzvlášť dôležitým je kontext hlavného úkonu, ktorého sa vyhlásenia týkajú.
Pod faktickým vyhlásením môžeme rozumieť akýkoľvek vnímateľný prejav, ktorým konajúci deklaruje, že má vedomosť o tom, či určitá skutočnosť nastala, či trvá alebo nie. Môže ísť o prejavy obsiahnuté v listine alebo vykonané ústne. Spoločnou črtou faktických vyhlásení, o ktorých je v tomto príspevku uvažované, je to, že ide o vyhlásenia odvíjajúce sa od vedomosti konajúcej osoby o určitom jej subjektívnom stave alebo o ňou vnímanej skutočnosti (t.j. o fakte, napr. či je osoba v omyle, v tiesni, či si zmluvu prečítala, alebo jej porozumela), ktorý pre adresáta vyhlásenia spravidla nie je priamo poznateľný. V praxi sa tieto vyhlásenia môžu často podobať na jednostranné právne úkony.
Najčastejším dôvodom vzniku záväzkov sú právne úkony, resp. zmluvy. Ustanovenie § 34 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ") definuje právny úkon ako
"prejavvôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú."
Iba faktickým vyhlásením, ako napr. "nekonám v omyle", "nekonám tiesni", "zmluvu som prečítal", nedochádza však k novému zmluvnému pravidlu správania sa. Objektívne možno u nich, často až s odstupom času, zistiť iba ich pravdivosť alebo nepravdivosť. V konkrétnostiach to závisí od skutočnosti, ktorej sa týkajú. Túto spoločnú vlastnosť vyhlásení možno označiť tak, že nemajú
konštitutívnu povahu.
5)
Z pohľadu právnej teórie by sme faktické vyhlásenia mohli klasifikovať ako kvázi právne akty,
6)
čo znamená, že hoci sú podobné jednostranným právnym úkonom, nemožno na ne automaticky aplikovať všetky pravidlá, ktoré aplikujeme na právne úkony. Zrejme najzreteľnejším rozdielom medzi vyhlásením a právnym úkonom je skutočnosť, že samotné vyhlásenie nesmeruje k vzniku záväzku, ktorý by bol vymáhatelný sám osebe. Práve preto treba právny význam vyhlásenia nachádzať v kontexte právneho úkonu, s ktorým súvisí.
Vychádzajúc z autonómie vôle, ako zásady súkromného práva, a tiež z toho, že neexistuje zákaz uskutočňovania faktických vyhlásení, treba faktické vyhlásenia považovať
a priori
za dovolené.Vychádzajúc z toho, že ide o určité prejavy konajúcich osôb, ich význam možno vzhliadať v prvom rade pre interpretáciu právnych úkonov, s ktorými súvisia a tak môžu prispievať k poznávaniu skutočnej vôle konajúcich osôb.